Mexiko – Tulum

Majské ruiny v Tulume, Mexiko

Ahojte zbiesile deti prírody,

tak a sme konečne v karibiku, váľame šunky a užívame ničnerobenia. Sme na dovolenke. Došli sme do Tulumu pred pár dňami. Tulum je známy tým, že sú tu majské pamiatky rovno pri Karibiku. Ruiny sú na skalách a pod nimi sú nádherné pláze z bielym pieskom a palmami a tá farba mora je neskutočná. Konečne sme sa poriadne vykúpali v mori po dvoch mesiacoch, čo sme v Mexiku. Je tu desná pohoda. Sedím na schodíkoch bungalovu, počúvam reggae, vietor pofukuje, rastafariani kvasia v hamakoch, teplučko, v ruke pivko. Občas zmočim telo v mori. Vôbec sa mi nechce robiť nejaké zbytočné pohyby, a len tak si kvasim a počúvam šum mora a oddychujem. Daška sa na pláži opaľuje, ja sa slnku vyhýbam. Ani sa mi nechce veriť, že už sme tu skoro dva mesiace na ceste, ten čas letí a ani sa nenazdáme a už koniec výletu :)

Naposledy sme sa ozvali z Paraiso. Stručne zhrniem, čo sa odvtedy stalo:

Cesta z Paraiso nebola veľmi zaujímava, nešli sme okolo mora, v okolí boli väčšinou močiare a v jednej dedinke sa na nás nalepil ožratý Mexičan na biku. Nešli sme sa ho zbaviť. Potom sa Daška nasrala a kričala naňho nech ide preč. Ja by som mu aj prisekal, ale mal na biku asi metrovú mačetu. Našťastie po 5km ho to prestalo baviť a otočil sa naspäť.
My sme večer zakempovali pri jednom močiari, ktorých je v provincii Tabasco požehnane. Bolo tam pekne, mali sme už aj repelent na komáre, ale ten nevydržal ani pokiaľ sme dovarili večeru. Komáre aj tak štípali. Ráno nás zobudili vreštiace vtáky. Bolo ich tam hrozne veľa, farebné a robili veľký hurhaj, parchanti.

Kempovanie za Fronterov, Tabasco, Mexiko

Na ďalší deň sme prekročili hranicu do provincie Campeche, a tam sme videli nášho prvého leguána, ktorých je na poloostrove Yucatán strašne veľa a obľubujú hlavne majské pamiatky, kde pózujú turistom vyhrievajúc sa na slniečku. Pred mestečkom Ciudad del Carmen, ktoré leží na ostrove Isla del Carmen bol vojenský checkpoint. Ja som prešiel bez kontroly a Daške prezreli predné brašne len akože. Isla del Carmen spája s pevninou asi 5km dlhý most. Asi preto aj vojenská kontrola. Tých kontrol je po celej ceste co sme v Mexiku dosť veľa. Cesta z mesta vedie na sever celý čas tesne popri mexickom zálive až do mesta Campeche. Raz som dostal jasnú myšlienku, že po dňoch krútenia okolo Mexického zálivu, je už načase sa isť okúpať. Voda bola krásne zeleno-modrá a lákala, ale len čo sme vošli do vody, nohy sa nám zabárali do bahna, tak sme sa dokúpali, zbalili a išli ďalej. O štyri kilometre nato sa Daška spontánne rozhodla zmeniť náš plán, a prudko odbočila rovno na pamiatky do vnútrozemia. Pôvodne sme mali ísť do mesta Campeche a potom na pamiatky.

Cestou nás čakali majské pamiatky, áno priatelia už sme tuná, Majovia čakajú na nás. Kalendár im už o chvíľu končí, ale našťastie my sme to stihli ešte v ich epoche, no ktovie čo bude ďalej. No ale nebudeme čakať, my frčíme ďalej. Neplánovaná prvá pamiatka po ceste bola pyramída Edzná. Tesne pred zotmením sme stáli pred zamknutou bránou. Vrátnik nás poslal do najbližšej dedinky, kde sme sa výborne najedli. Dokonca nám majiteľ reštiky ponúkol ubytko v jeho „cabanas“ práve vo výstavbe, asi 2km odtiaľ. Bola to v stodola prikrytá plechovou strechou. Najprv sme spali len tak na karimatkách vo vnútri, ale v noci, keď sa Daška zobudila na to že po nej chodí potkan, som sa rozhodol pre tropiko stanu, a hneď sa spalo lepšie.

Pyramída Chichén-Itzá, Yucatán, Mexico

Ráno šup na Edznu, kde boli ešte len 2 turisti. Ani som netušil ze sa tam budem najlepšie cítiť zo všetkých majských pamiatok. Atmosféra je úplne iná, keď ste tam takmer sami. V knižke písali, že kňaz musel mať obrovskú moc, keďže sa na 2 námestia vmestili tisícky ľudí. Pyramída pôsobila naozaj majestátne so všetkých okoloidúcich budov. Krása samoty nám nevydržala dlho, s pribúdajúcimi stupňami celzia tam začali pribúdať aj Mexičania. Bola totiž nedeľa a oni majú v nedeľu vstup zdarma na všetky pamiatky. My sme si museli zacvakať po 41 pesos (asi 60 Sk).

Ďalšou pamiatkou po ceste bol Uxmal, na ktorý sa Daška tešila už doma vo Zvolene. Na rozdiel od Edzná už tu bolo turistov požehnane. Okrem turistov tam polehovali leguani kade tade. Niektoré pamiatky boli na kopčeku, odkiaľ bolo vidno krásne najvyššiu pyramídu vyčnievajúcu vysoko ponad stromy. Bol veľmi horúci deň a na biky sa nám veľmi nechcelo, ale po ceste sme mali cenoty.

Cenota Sabak Ha, Yucatán, Mexico

„Cenotes“ sú v podstate hlboké diery do zeme vyplnené vodou. Na celom polostrove Yucatán je riečný systém pod zemou, prepojený z povrchom rôznymi cenotami. Nám v mestečku Sacalum odporučila miestna špička, rada starších, sediacich podvečer v tieni na námestí najbližší cenot menom Sabak-Ha. Bol asi 7km od mesta na sever, a odbočovali sme z hlavnej cesty na poľnú, po ktorej sa išlo asi 3km k cenotu. Došli sme v podvečer a v cenote bola voda pekelne čierna. Sabak-Ha je vraj najhlbšia a ešte nikto nebol na dne. Chodia sa tam robiť rekordy v hĺbkovom potápaní. Hneď ako sme došli sme sa šli okúpať. Čakal som studenú vodu, ale naopak, bola veľmi príjemná. Veľmi sme sa vytešovali, že máme cenotu len pre seba. V noci riadne pílili žaby. Ráno pri slniečku sa voda zmenila na kryštalický modrú a bolo krásne vidieť plávajuce rybky. Z okuliarmi pod hladinou bolo vidno, ako sa cenot pár metrov pod nami rozširuje do nejakej jaskyne. Na poludnie ukazoval Daškin cyklokomputer 50°C na slnku a bolo fakt veľmi horúco až som sa musel počas jazdy polievať vodou, pot nestačil. Vietor bol taký horúci ako keby fén fúkal.

Do Meridy sme došli podvečer, a typka z Couchsurfing.com sme v miliónovom meste hľadali asi tri hodiny. Mauro mal naozaj veľký dom, dostali sme izbu z vlastnou kúpelňou a internetom. Vzadu na dvore viseli hamaky, no jedným slovom paráda a pohoda lesná zároveň. Prvý deň sme nič nerobili, len som ja vymenil zase zlomený špic na zadnom kolese. Večer bola u Maura párty a jedli sme mexické špeciality, čo pripravil Maurov kamarát kuchár. Pivo tieklo a tequila sa liala, nálada bola výborna, ani neviem kedy som zaspal. Na ďalší deň sme poslali naše zimné veci, ako spacáky a oblečenie do Kolumbie, lebo najskôr tam bude nejaká zima. Na pošte keď sa ma pýtali, čo je v tak veľkej krabici, som im mojou španielčinou omylom povedal, že sáčok z jedlom. Pani pri okienku sa smiala a Daška sa rozčuľovala, ze čo to trepem. Sranda bola. Budem si robiť ťažkú hlavu z toho ;) ale kdeže, španielčinu možno raz zvládnem. No čo som sa ja narozčuľoval každý deň kvôli páperovým spacákom a zimným veciam, o tom vám Daška môže rozprávať celé hodiny. A z čoho som som šalel najviac, bolo TORO na umývanie riadov. Doteraz ho musím nosiť ;). Ale veci sú už preč a je pokoj, kúpili sme si asi za 350 pesos letné spacáky v supermarkete v Meride.

Z Meridy nám fúkal vietor do chrbta a fičali sme si to po diaľnici ako zbiesilé deti prírody, úsmev od ucha k uchu a vychutnávali zmenu vetra, lebo okolo Mexického zálivu sme mali zväčša protivietor. Na večer sme zaparkovali na rodinnom dvore. Domáci mali v pivnici cenot, ale jaký. Normálna jaskyňa z kvapľami, osvetlená, voda kryštalicky čistá a teplučká. Plávaš si spolu z netopiermi a rybkami do neznáma pomedzi kvaple. No čistá myseľ. V noci bolo len 11°C a pochybovali sme, či bol nápad poslať veci bol dobrý.
Nasledujúci celý deň sme hľadali cenoty, Daška dostala takzvane cenotové šialenstvo, čo je prvý príznak slabej mysle cykloturistu a straty orientácie v priestore. No a večer sme už dorazili do dedinky Piste, ktorá je bránou k znamej pyramíde Chichen Itza, jednej z novodobých siedmych divov sveta. Spali sme v kempe za 50 pesos osoba. Ráno sme v rýchlosti pozreli pyramídu Chichen Itza, ale museli sme rýchlo opustiť areál parku, kvôli zbiesilím turistom, na sračky ich bolo. Takzvane cenotové šialenstvo zo včera u Dašky pretrvávalo aj dneska. A kde bol nápis cenote, vedel som, že aj keby som jej zatiahol ručnú brzdu, tak by tam došla, aj keby reťaz mala potrhať. Večer sme došli do mesta Valladolid, kde sme ostali nakoniec tri dny. Daška chodila na exkurzie okolitých cenotov a ja som sa hral s oddychoval.

Yucatán, Mexiko

Na tretí deň vyrážame 8:35 po raňajkách, zatiaľ náš osobný rekord. Ináč cesta ubieha v kľude, až sa mi nechce veriť. Vietor do cgrbta. O 12-tej sme už mali 63 km. V jednej dedinke si chceme dať pauzu, na obed grepy kúpiť a občerstviť sa niekde v tieni. Prejdeme asi jeden kilometer z hlavnej cesty na námestie, Daška ide kúpiť ovocie, ja robím pár záberov kostolíka a hneď okolo mňa 20 vysmiatych deti z blízkej školy. Nalepia sa na mňa a utekajú za bikom, vytešujem sa a aj oni. Idem k Daške, ktorá akurát nakúpila. Zastavujeme rovno pred policajnou stanicou, kde máju hneď vedľa dverí lavičku. Deti okolo nás, natáčam videjko, ako sa deti tešia. Nechávam sa uniesť a dávam pozor na bike len tak sporadicky. Vraciam sa k biku a pozerám, nemám Garmina na volante. Shit Shitacky, niekto to stihol ukradnúť v tom mojom zápale hry. Opýtam sa chlapčeka co stoji hneď pri bicykli, že kto to zobral a ukazuje mi na chlapca, čo je asi 20 metrov od nás, rozbehnem sa za ním a kričím „Hej Hej“ chlapec. Už ho takmer dobieham, ale on v tom vbehne do školy a tam sa mi stratí medzi budovami.

Pri bráne školy sedia v kľude učitelia, nepochopili, keď chlapec prebehol, ze ho máju zastaviť, keď ja naň kričím. Začína pátracia akcia, jeden z učiteľov, sa ma pýta čo sa stalo, vysvetľujem mu mojou chabou španielčinou. Pochopil veľmi rýchlo, deti už sa presunuli z námestia ku škole, učiteľ sa ich vypytuje na meno chlapca, čo to zobral a kde býva. Medzi tým Daška zmobilizovala miestnu políciu, ktorá prišla tiez na miesto činu. Učiteľ, dvaja policajti, ja, Daška a daľších 30 deti, ideme domov k rodičom, kde býva zlodejík. Mama vraví, ze synátor ešte nieje doma, ale posiela vyhladať jeho brata. Vravím si do riti, bola to moja chyba, že som sa zabával s deťmi pri natáčaní a veril im, ze nič nezoberú. Čakáme pred domom asi 10 minút a už ďalšia učiteľka vedie zlodeja domov, celkom rýchlo ho našli. Páchateľ samozrejme zapiera, že on nič nemá a ničom nevie. Učiteľ ho lámal dosť dlho v škole a my sme čakali pred policajnou stanicou. Daška netrpezlivá už sa chystala so slovníkom vyjednávať. Po chvíli sa všetci vracajú, chlapec uplakaný, priznal sa ku krádeži oboch kompíkov (medzitým aj Daška zistila, že jej tiež chýba). Nuž, ale chlapec vraví, že nič nemá a nevie kde to je, všetko dal spolužiakovi z vyššej triedy, ktorého nepozná a nevie kde býva. Z pomocou okolo stojacich detí skúsajú identifikovať spolupáchateľa. Asi po pol hodine policajti vyhlásili, že už vedie, ale že býva ďaleko a pdišli na policajnú stanicu. Zase sme čakali. Rasťo začal mať nápady, že podplatíme políciu, aby sa to trošku rýchlejšie hýbalo. Vtom vyšiel jeden polisajt aj s detkým bicyklom a za ním hneď druhý. Páchateľa vzali dozadu na stojaka a začala pátracia akcia. Daška sa dobre bavila na celom policajnom zásahu.

Leguán, Yucatán, Mexiko

Zlodej býval naozaj ďaleko, ani nie 500metrov. Prídeme pred dom, syn nebol doma. Policajtom sa veľmi do nepríjemného rozhovoru s mamkou nechce, malá dedinka, všetci sa tu poznajú. Hovorili majsky, ale aj tak sa dalo vyrozumieť, že sa mamka zlostí, lebo jej syn to vraj nezobral a zlodejik si to len vymyslel a chce zvaliť vinu na jej syna.

Vidíme, že to takto ďalej nepôjde, dostávame sa do žačarovaného kruhu. Chlapec si bude ďalej vymýšľať, polícia sa ho len pýta a on im povie hocičo a oni mu uveria. Aby sa to už konečne niekde pohlo, navrhli sme policajtom, že zaplatíme 500 pesos ak to dostaneme naspäť, ak nie, tak zavoláme na federálnu políciu. Asi za 2 minúty sa prípad vyriešil a po krátkej hádke sa zase vraciame ku škole. Cestou ako idem za policajtami, jeden z policajtov sa už nerozpráva pekne zo zlodejíčkom, ale už si dovolil aj naňho zakričať. Ideme za školu a tam chlapec ukáže, kam hodil obidve ukradnuté veci. Vedel som, že bez toho, aby sme ponúkli odmenu, sa to nepohne ďalej. Ideme na policajnú stanicu, my dvaja s Dašou a zlodejík z mamou, tam šéf polície s úsmevom pokarháva zlodejíka a mamku, posielal ich domov a mi im potom dávame 500 pesos. Tak a sme sa poučili, a skľudnili. Zvyšok dňa sme strávili premýšľaním nad vlastnou hlúposťou.

Pláž v Tulume, Mexiko

Od Karibiku nás delil jeden deň. Ako sme sa po celkom príjemnej ceste blížili k pobrežiu, tešili sme sa, že sa vykúpeme na najbližšej pláži v tyrkysových vodách Karibského mora. To sme ešte netušili, že cesta síce vedie popri pobreží, ale prístup k verejnej pláži nie je žiadny. Všade je buď ohradený pozemok a keď je nejaká cestička, vždy tam stojí nejaký strážnik a nechce nás pustiť, že súkromný pozemok . Neskôr sme sa dozvedeli, že v podstate by nám mali umožniť prechod na verejné pláže všade, ale nikoho to tu nezaujíma. Poobede sme dorazili do väčšieho turistického mestečka Playa del Carmen. Tam sme prvý krát uvideli nádherné vody Karibského mora. Pláž bola preplnená na prasknutie. Opúšťali sme mesto dúfajúc, že sa nám niekde podarí nájsť nejakú opustenú pláž, kde sa dá kempovať. Žiaden zázrak sa ale nekonal a podvečer sme šli hľadať miesto do jediného campu, čo bol po ceste. ZA noc chceli 30 dolarov len za miesto 2×2 metre. Tak to bolo už na nás veľa a chystali sme sa práve odísť, keď nás oslovil postarší Američan so psíkom. V kempe totiš mali Amíci a Kanaďania postavané také športové letné sídla. Skončilo to tak, že sme spali u Amíkov v podkroví na tzv. „palapa“. Na 80-tnikov veľmi živí manželský pár. Starý nám tvrdil, že májú sex každý deň. Nuž ťažko tomu bolo uveriť aj keď vyzerali nazoaj veľmi fit. Hovoril, že každý rok od novembra do marca chodia autom z Oregonu do Karibiku a zimu trávia na pobreží. Nám sa prvýkrát podarilo sa okúpať v Karibiku až teraz. Konečne sme sa dočkali.

Nasledujúci deň sme dorazili do Tulum, mesto známe kvôli majským zrúcaninám hneď vedľa pláže. Tam sme plánovali sa zdržať dlhšie. Našli sme si zatiaľ najdrahšie ubytko v „cabanas“ hneď na pláži a už sme tu štvrtý deň…

Dneska 25. marca opušťame Tulum a ideme smerom na juh do hraničného mesta Chetumal, tam jeden den prestavky, skusim najst ložiská do predneho kolesa, neboli menené od Bankoku predošlej cesty. Potrebujem ešte zohnať špice do zadného kolesa, lebo praskaju len taky fukot, to som este nevidel, kua. Pridal som ešte fotky, od tejto dalej :)

krásny deň

kybi a daša