Vychodny Timor – Dili

zdravim zbiesile deti prirody, ako sa mate tesne pred vianocami, zhon urcite. dlho som sa neozval vsak, niektore dusicky su nespokojne ze nepisem, neozyvam sa, ale nebolo hlavne odkial, tuna na vychode indonesie internet funguje len ked sa mu zachce. od posledneho blogu ubehlo mesiac a pol, strasne kratka doba pre mna, uz si nepametam co som vlastne zazil. viem ze flores bol celkom krvavy [pre cyklistov], horuco a od kedy som vymenil novu kazetu v thajsku, tak uz nemam vhodne prevody na tie strasne strme kopce, viem ze vzadu najvacsi prevod 32 nestaci, zapametat kybi ;)

ale jeden krasny zazitok si pamatam velmi dobre. okolo Bajawy su tradicne dedinky pre turistov, aby nasinec sa mohol oboznamit s tradicnym sposobom zivota. vsetci miestny mi odporucali sa pozriet tam pozriet. tak som sa vybral, pridem do dedinky Bena, len par km od Bajawy, oprem bike o chatrc, pozeram kde su nejaky obcania skryti v tom popoludnejasom vypeku. pride vysmiaty typek, opyta sa ma odkal som, skusa hadat odkal, ako vzdy prve australia, potom amerika, holand, england a potom sa uz ho nenapadnu ine moznosti. dalsia otazka, ako sa volam? „saja nama kybi“ my vravim a on, ze tiez sa vola kybi :) tak a je to tu, medzinarodne stretnutie kybiovcov na floresu ;) kto to kedy videl.

no uz ked som pritom, tak za prezyvku „kybi“ vdacim mojmu jednemu z mojich najlepsich priatel, vshivakovi, jednemu novozelandskemu, kyber sa mu zdalo zbytocne dlhe a neprakticke, ked musel v prime v mlynskej doline kricat cez cely dav ozratych studentov, ze „kolko piv to mam objednat 10 alebo rovno 20“ ;) ale o tom potom priatelia.

fuuu prvy clovek na ceste, co ho volaju tak isto ako mna. posedim sa vedla kybiho, obzeram si ho s usmevom. a obzrem tie tradicne domceky, ale nejako sa mi tu velmi nepaci, nekvycim, nieje to ono, cele to divadlo je kvoli turistom a su to umele veci, nemusim. mam radsej, ked zakvasim v obycajnej dedinke, kde vobec nechodia turisti, nieje co „vidiet“, len ty krasny prijemny ludia okolo vas. nevadi hlavne ze som stretol kybiho.

z Floresu som siel pozriet ostrov Lembata, co je 8 hodin nocnej plavby. dojdem do pristavu a zaroven najvacsieho mesta na ostrove menom Lewoleba. opytam sa kedy mi ide najblizsia lod na predposledny ostrov Alor, ktory je v suostrovi Sandy, ktore mimochopdom zacina malym ostrovcekom Pulau Weh na severe Sumatry a konci otrovom Timor, kde som prave teraz. na biku z Medanu to bolo 6000km tuna. Timor si krvavo rozdelili pred niekolkymi rokmi miestny obyvatelia. jedna cast patri indonesii a druha nazvali „Timor LESTE“, lenze pokoj nemaju dodnes. zachvilu sa vratim k Timoru.

na Lembate je taka dedinka, Lamarela sa vola, kde ludia sa zivia, este stale tradicnym rybolovom, a to tych najvacsich rybiek na svete. mi ich volame velryby, tuna im hovoria „Ikan paus“ a o ziadnych velrybach nikdy nepoculi. cca 200 rokov nedaju rybkam pokoj [tak pisu v mudrej knizke] a nahanaju sa tu za nimi. lovia tie obludy velke na drevenych asi 8,76 metra dlhych lodiach. posadka standartne 10 ludi, a medzi nimi na konci vzadu este dvaja pristiepeny evanturisti, kybi a japonec Chataro. kybi sa neciti nejako velmi vo svojej kozi, vcera vecer z chatarom vypili 5 litrov TUAKu, prevetivne, a nad ranom uz mali celkom jasno, ako riesit hlavne problemi 21. storocia. za to vdacia predovsetkym TUAKu, nieco podobne, ako burciak u nas, ale len podobne, do kvality a chuti daleko. celkom lacny, pol dolara 5 litrov!!, no nekup to. jedno pivo dolar a pol. jasna vec. :)

no a co som len rano otvoril oci, vypil prvu salku japonskeho caju, pride vysmiaty chataro a majitel guesthouse, a oznamuju mi, ze dopit a ide sa na lov. najvacsia romatika, nezabudne poznamenat japonec. vravim, chlapci dnes nemusim, zajtra je tiez krasny den, a ten zaludok potrebuje klud, ziadne zbytocne pohyby. predstavoval som si, ako kludne do obeda v tieny popijem cajik, volne zarelaxujem, popozeram co tie potvorky rybarske vystrajaju v 21. storoci, ale nie. sup sup nevymyslaj ideme, pojdes dnes aj zajtra, oki. no ako vzdy ma netreba dvakrat volat. dopil som, ani som si siltovku nezobral, ved vraveli, ze maximalne 2-3 hodinky a fotak som pre istotu nebral, ze dnes len cvicne obzriem ako stou morskou vodou a ze zajtra pojdem urcite aj z fotakom. majitel guesthouse Abel [urcite tam nechodte, ked sem pridete, to len v tom pripade, ak ste dosli na odtucnovaciu kuru, ako fantoci !!] upozornuje, ze teraz nieje sezona, ta len v juni, na IKAN PAUS teraz na LAUT-LAUT [delfiny]. nevadi vysmiaty ide na plaz, kde parkuju lodky, vytiahneme korab na otvorene more po valoch, ponaskakujeme na lod.

a zacina najvacsia posledna chlapcenska romantika. je veselo, za chvilu mame viac vody v lodi, ako v mori. chlapici skuseny morsky vlci, vytahuju skadesi mach a utesnuje v tempe lodku za jazdy, kybi a este dalsi styria typci zacinaju vycerpavaju vodu z lodky, ked je ako tak utesnene, ze uz len dvaja stihame vycerpavat, opustame pristav okolo siedmej hodiny rannej. posadka pofajcuje, motor fici a jeden este stale utesnuje a ja medzi tym paralelne vycerpavam vodu, zacina vypek, zacina sa lodka na vlnach zbytocne hybat a aj moj zaludok dava signaly, ze musi nieco dat vonku, potlacujem zaludocne signaly, tym, ze ani na chvilu neprestavam vycerpavat, aby som necitil nevolnost. ficime si to pol hodky po mori a zrazu, ako tak monotonne bezvedomo vycerpavam, zbadame delfiny, kvanta delfinou, postavim sa a kukam, ako si tak v skupinkach valia, vyskakuju z vody a tesia sa, fuuu, velmi krasne su, nadhera, zase je csetko tak ako ma byt.

chlapici sa uz medzi tym sformovali a kazdy sa chopil svojej ulohy. v predu typek zo 4 metrovou bambusovou harpunou, ktora ma na spici bodec s lanom, za nim typek ukazuje rukami kde ma kormidelnik vzadu viest lod. zbyto posadky povzbudzuje. harpunar v predu caka na vhodnu chvilu, kedy su najblizsie k lodi delfiny, zrazu sa cely vymrsti z lody, hadze pocas letu harpunu, a snazi sa nou trafit delfina. vzadu medzi tym starcek vyhadzuje lano o ktore sa harpunar snazi chytit, kormidelnik vypina motor, cakame pokial harpunar doplave spat. neuspech, nevadi, startujeme a zacina kolotoc znova. z chatarom vyvalene pozerame, upne som zabudol, ze uz mame zase plno vody, vraciam sa k vycerpavanie, predsa sa chcem este vratit na pevninu. vravim si, ze cim skor ulovme a podme spat. po 2 – 3 hodinach neuspechu, zastavujeme a chlapici si davaju prestavku pofajcuju tabako, pospavaju, ja vycerpavam stale vodu. uz mi je jasne ze to nebudu 3 hodiny. harounar stale v predu pozoruje hladinu do dialky. zrazu cosi zbada v diake, zakrici, vsetci uz zase na svojich miestach, startuje sa motor a ficime, ja nic nevidim, az ked sme uplne blisko, pozeram plutva trci z mora, zralok. nahaname ho zopar minut, dokonca sa raz vymrzstil harpunar z lodky, odvazny to chlapec, ale bez uspechu, zmizol nam. neviem si predstavit ako lovia velryby a ako sa hazde k nim do mora, stou harpunou. a ako ich potom velryba kdesi taha. odvazni chlaci. po sedmich hodinach, uz ani necitim zaludok nic, len vycerpavam, je popoludnie, zjedol by som kona a vypil more pitnej vody. vraciame sa uz ani ich to nebavi. ze aj zajtra je den. fuuu.

ked si z chataro uz na pevnine vykracujeme hladny ako psi, vymiename dojmi, lebo sme cely cas spolu nehovorili. tak chataro, „parchant“ jeden :) cely cas sa modli, aby sme ziadneho delfina neulovili, ze ich je skoda. kybi cely cas drzal chlapcom prsti, aby aspon jedneho ulovili a aby uz sa vratili na breh a ukoncil tu krasnu plavbu. potom kecame spolu. vravim mu, ako mozes chciet, aby nic neulovili, ked nebudu mat co dat detom najest, ako vybartruju ryzu, ked ju nepestuju. chataro ekolog ze su take krasne ze ich je skoda a ze ci si viem predstavit ako musia trpiek ked ich napichnu na harpunu a tahaju na brah a cely cas pomaly zomiera. ma pravdu mohli by ich nebit rychlo netrapit ich. neviem nemam v tom jasno doteraz. v lamarele uz vela ludi robilo vyskum, aj ta svetova organizacia na ochranu zvierat, dosli k zaveru ze to neohrozuje a dostali vynimku, moze v klude dalej lovit, zivia tym rodiny a spotrebuje vsetko, celu rybku. rybary vraveli, ze za posledne rok a pol neulovili uz ziadnu, len delfiny. a vraj najlepsi rok bol 1969 ked ich ulovili 56. ale aj tak to je najvacsia a posledna romatika pre dospelych chlapcou.

tak tak..

dalej cesta na Alor, noc a den. tam zakvas a snorchlovanie 7 dni v dedinke Alor Besar, to najlesie co som videl pod vodou, thajsko tiez krasne, ale koraly a ryby na alore, massssoooooo. tam som si postavil stan na plazy, medzi domcekmi rybarov, kde sa cela dedinka vzorne starala o mna, rybari rano mi dali ryby, zaniesol som ich „mamke“ najblizsieho domu, a povedal, tu su dve ryby, polku pre mna a polku pre vas, mam na obed poslala synatora z obedarom ku mne, pockal pokial najem. a tak to bolo po cely cas, nosili manga, potom dalsia mamka sa dopocula ze jeden turist je hladny poslala synatora, dcery neposielali lebo tam ziju muslimovia. teraz mam tam velku rodinu. nadherny krasny pohostinny ludia, nechceli, aby som siel prec, ze mi pomozu postavit bambbusovi domcek na plazy, naucia lovit ryby a ze mam tuna v klude ostat. vravim im, ze nech sa pozru okolo a ze tu ma kazdy svoju rodinu a ja mam svoju daleko odtial, a ze sa tam chcem vratit, lebo im velmi chybam. ze ich pridem pozriet ak to vida. ale teraz musim ist dalej na timor. a dalej krutit kolieska a svoj sen. vecer pred odchodom, sa zisla rodina, vatra, ryby, veselo bolo.

dalej..

z ostrova Aloru mesto Kalabahi trajekt 9 hodin do pristavu Atapupu na Timura, odtial len 30km po hranicu. a indonesky colnici sa naposledy pousmiebali a dali peciatku do pasu. a potom cez most a sup som vo vychodnom timore. sa cely cas sa nikto na hraniciach nechcel pozriet do mojej batoziny, a nikto je nemal chut prehladavat, ale tuna nie, huzevnati vychodo timorsky colnici pekne bobika vybalit, a vtym brasniach co mas na boku co tam vozis, a potom fotobrasnu, a az potom ma pustili si kupit viza na 30 dni za 30 usd. zvycajne cestovatelia pridu do vychodneho timoru len si predlzit, resp. poziadat o nove viza do indonesia a zbytocne sa tu nezdrzuju v tejto neistej krajine. ambasada indoneska tuna nepozaduje spiatocnu letenku ako jedina a trva to 7 dni za 35usd, to len info. este ked som bol na alore mi ludia vraveli ze je velmi nebezpecne tuna. ale uz ma to nejako nevytaca, ak vas pustia do krajiny daju vam viza, tak asi vedia co robia. tak to bolo aj tuna, cestou do Dili som nespozoroval ziaden rozdiel len to ze sa tu plati americkymi dolarmi a ze je to vsetko z indonesie a samozrejme drahsie. premavaju sa tu australsky vojaci a previdelne vrtulniky kontroluju pobrezie. inac klud. v dili som sa ubytoval v tom najlacnejsom guesthouse Dili. poziadal o viza do australie este pred 10 dnami a nakoniec mi ich dali a len chceli odomna aby som vytlacil mesacnu historiu a zostatok na ucte. mam viza na 3 mesiace ktore sa nedaju predlzit a nemozem tam pracovat. velmi som sa potesil, lebo vyzeralo to, ze mi nedaju ak nemam nejake pozvanie, predo mnou nedali viza cinanovi co 10 rokou cestuje na bicykli okolo sveta a ma za sebou 250.000km, vecer mi rozpraval vela krasnych zazitkou z celeho sveta, fuu 10 rokou. viza mi dali a pre zmenu uz nebol volny let do darwinu a najblizsi az 26.12. rano. tak sa tu len napchavam, vymenil zese lozsika, a vecsinu casu len prekvasim na guesthouse, po 18:00 sa tu neoporuca chychadzat vonku. tak uz len 3 dni a dufam ze poletim a ze sa dostanem do aus v pohode.

zajtra mame stedry vecer priatelia, tak vam chcem vsetkym popriat, vesele vianoce, a aby ste si tych par dni volna uzili co najviac v kruhu rodiny, ak je to mozne. a viem ze uz dalsie vianoce budem s rodinou mojou.

tak zatial zbiesile deti