Zelený Papagáj, Atlantico Norte, Nikaragua

Ahojte zbiesilé deti prírody,

tak po predchádzajúcich blogoch z Guatemaly, Salvadoru a Hondurasu sme sa konečne dostali do Nikaragui, najväčšej krajiny strednej Ameriky. Ako som si pred cestou myslel, že aj Mexiko patrí k centrálnej Amerike, tak to som sa pekne mýlil, lebo Mexiko je Amerika severná. A čo som ešte nevedel, že krajiny Guatemala, Salvador, Honduras a Nikaragua tvoria jednu úniu, kde platia víza na 3 mesiace pre všetky 4 krajiny dohromady. Spolu so vstupnou pečiatkou sme si preto hneď museli vybaviť aj predĺženie víz o mesiac, aby sme neboli ilegálnymi cyklistami. Na to, aby sme sa dostali k imigračnej pečiatke sme museli prekonať ďalších 180 km cez borovicové lesy a savany nekonečnej La Mosquitie až do mesta Puerto Cabezas. La Mosquitia pokračuje z Hondurasu aj do Nikaragui, kde túto časť nazývajú Region Autonomo Atlantico Norte čiže RAAN. Obyvateľstvo je veľmi zmiešané, žijú tam hlavne Miskiti, ktorý hovoria ich domorodým jazykom „miskito“.

Hraničná rieka Rio Coco, Honduras / Nikaragua

Hraničnú rieku Rio Coco sme prešli na uzučkej motorovej loďke. Odtiaľ bolo do prvého väčšieho mesta Waspan už len 20 km cez hory a doly. Mesto Waspan leží pri tej istej rieke a po zotmení sa premení na mesto komárov. Na hotelíku sme síce mali posteľ s moskitiérou, ventilátor pustený na maximálne otáčky, ale aj tak nás komáre doriadili. Ráno sme sa zobudili celí doštípaní, posteľ krvavá od pomliaždených komárov. Daška mala miesto tváre jednu veľkú opuchlinu, vyzerala ako boxer po zápase. Som sa zľakol, že či s ňou niečo nie je zlé. Ráno robíme zásoby s jedlom už len na jeden deň, vedeli sme, že to bude viac osídlené ako honduraská časť Mosquitie. Cesta klasicky medzi borovicami až do večera, na spanie sme si našli krásny flek s výhľadom na savanu. V noci sa v stane krásne spalo, komáre už neotravovali, aj Daška medzičasom odpuchla. Zlatý stan. Na ďalší deň po ceste sme mali parádnu výhľadňu, odkiaľ bolo vidieť široko ďaleko po rovinatej krajine. Na obed sme si v jednej dedinke dali podozrivé “carne”, čiže hovädzie mäso, z ktorého som večer dostal brutálnu hnačku, akú som ešte nikdy nemal. Celú noc som nevedel, či mám srať alebo čo robiť.

La Mosquitia, Nicaragua

Na tretí deň to už bolo iba 20 km do Puerto Cabezas, kde sme išli rovno na migračný úrad, kde nám za 10 dolárov predĺžili víza. Puerto Cabezas je široko ďaleko jediné väčšie mesto na karibskom pobreží. Ako aj mnohé iné karibské prístavy aj tu je prekladisko drog smerujúcich z Kolumbie na sever. Mestečko je kvôli tomu pochopiteľne nebezpečné a aj my sme väčšinu času strávili v hoteli. Po zotmení neradno vytrčiť nos do ulíc, varovali nás aj domáci. Ľudia chodia po uliciach s mačetami a takmer každý má nejakú zbraň. Vraj nie až tak zriedkavo ju aj použije. Celú noc strážili dvor hotela dva psy. Správca hotelu bol veľmi výrečný, niekedy až príliš a porozprával nám všetko možné o histórii aj súčasnosti Nikaragui. Ľudia v Atlantico Norte sú separatisti a stále rebelujú voči vláde a to hlavne tzv. sandinistov, ktorí sú vo vláde aj práve teraz. Radšej majú bývalého prezidenta Somosu, ktorý bol v našom knižnom sprievodcovi označený ako tyran, ktorý kolaboroval s Američanmi a vykorisťoval domáce obyvateľstvo. Jeho rodina vládla krajine 52 rokov a okrem toho to bol 10. najbohatší človek na svete. Ale ľudia z RAAN tvrdia, že za Somosu možno boli ľudia negramotní, ale každý mal prácu. Teraz vraj aj vzdelaní ľudia sedia doma bez práce. Správca Jorge vraj pracoval pre vládu, ale zarobil len 150 dolárov mesačne, a tak radšej robí správcu hotela.

Miskitské deti v RAAN, Nicaragua

Večer nás Jorge s jeho bratom ukecali, aby sme sa na druhý deň skoro ráno ešte pred našim odchodom išli pozrieť na pláž na východ slnka. Varovali nás, že nemáme ísť sami, ale že vraj to miesto je jedinečné a pláž je krásna. Mne sa veľmi nechcelo ísť, ale Daška už o piatej ráno stepovala pre izbou, aby sme už šli. Ráno bolo mesto kľudné, parchanti ešte spali po včerajšej opici. Vybrali sme sa chodníkom k pláži, ktorá bola vzdialená asi 200 metrov pomedzi chatrče. Tesne pred útesom v úzkej uličke medzi domami vybehli na nás dva psy trošku menšie ako boxer. Nervózne okolo nás pobehovali a štekali. Zakričal som na ne, nerobil som si z nich ťažkú hlavu. Pozrel som na Dašku, ktorá bola vedľa mňa a zaoberala sa “svojim” psom. Otočil som hlavu a druhý pes ma zatiaľ chňapol za lýtko. Rana nebola veľká, ale trochu krvácala. Zareval som na psov a zdrhli. Medzitým sme prišli na útes s krásnym výhľadom na pláž pod nami a more osvietené práve vychádzajúcim slnkom. Prišli domáci sa opýtať čo sa stalo. Ukazujem im ranu, oni vravia, že žiaden strach, pes bol očkovaný. Mňa to nasralo, že som si nedával pozor a nemohol som si vychutnať rannú pohodu. Vrátili sme sa na hotel, vravíme Jorgemu čo sa stalo a on mi hneď povedal: “Čo som ti včera hovoril, že nemáte ísť sami”. Aj Daška mi to včera vravela, ale ja som bol tvrdohlavý ako vždy a tvrdil som, že ráno bude určite kľud. Len ma nenapadlo, že bude problém so psami. Daška mi ošetrila ranu a nasadila antibiotiká kvôli prevencii infekcie. Potom šla aj s Jorgeho ženou ešte raz si overiť, či pes bol naozaj očkovaný. Keby nebol, museli by sme psa vziať na vyšetrenie, či určite nemá besnotu. Ukázalo, že pes patrí jej rodine a sväto-vete nám tvrdili, že bol očkovaný pred 3 mesiacmi. Tak som sa veľmi ukľudnil a mohli sme sa v kľude zbaliť a odísť z mesta, v ktorom je cítiť napätie na každom kroku. Vôbec sme sa tam necítili dobre. Ale stačí prejsť 15 km za mesto a je tam pokoj a príjemný ľudia v dedine.

Klenet a Daša, RAAN, Nicaragua

Čakal nás 350-kilometrový prechod nikaragujskou provinciou RAAN po rozbitej, kamenistej a bahnitej ceste s častými silnými tropickými búrkami. Klemo bol ešte stále s nami. V daždi sa bicykluje veľmi dobre, ale čo je veľa to je veľa. Pršalo nám vkuse celý týždeň. Miesta na spanie sme si vyhľadávali tak, aby sme spali pod nejakým prístreškom, najčastejšie na nejakej “fince” (farme), ktorých je tam požehnane. Najčastejší dopravný prostriedok miestnych ľudí je kôň. Najviac sa mi páčilo keď sme išli okolo krčmy, kde bolo zaparkovaných vedľa seba aj 15 koní. Viackrát sme videli rodeo na živo. Cowboyi na koňoch chytali býkov na laso uprostred cesty. Skoro ako na divokom západe. Miesto vrabcov poletujú zelené papagáje, ktoré robia rámus už zavčas rána. V každom dome majú aspoň jedného udomácneného, ktorý plní funkciu zvončeka. Ľudia sa živia len chovom dobytka, aby som bol presný, pracujú pre malú hŕstku bohatých farmárov. Celé územie Nikaragui je rozdelené medzi 5% zámožných statkárov. Zvyšok ľudí sú len bezmajetní sedliaci.

Prechod rieky pred Waspanom, Nikaragua

Po 6 dňoch tvrdej driny sme konečne dorazili do mesta Rio Blanco. Až tam sa začala “skutočná Nikaragua”. Celá trasa z honduraského Puerto Lempira až do nikaragujského Rio Blanco bola čistá divočina. Trvalo nám to 2 týždne aj s jednym dňom oddychu v Puerto Cabezas. Celá La Mosquitia je veľmi chudobná, nie je tam žiadna infraštruktúra, len tá jedna rozbitá cesta, po ktorej sme išli.

Konečne sme mohli ochutnať ako chutí asfalt. Cesta do Granady nám ubehla veľmi rýchlo, trvalo nám to len 3 dni. Jednu noc sme stanovali na terase haciendy jedného z bohatých farmárov. Rafael nás privítal srdečne, povodil nás po svojom veľkom novom dome. Mal dvoch krásnych koňov a pozval nás na nedeľňajšie dostihy do Granady. Boli sme v jazdeckom klube s miestnymi boháčmi. Aby ste mali predstavu, celé dostihy tvorili len dva kone a čakalo sa asi 4 hodiny kým odštartovali. Kým chlapi riešili svoje veci, ich ženy mali dosť času, aby vypili niekoľko fliaš nikaragujského rumu Flor de Caňa a pekne sa zrúbali. V našich končinách je to presne opačne. Ale my s Klemom sme nezaháľali a odchádzali sme tiež pekne unavení :) Rafaelov kôň prehral a Rafael so ženou prehrali 1000 dolárov.

Kostol ‚Iglesia Guadalupe‘ v Granade, Nikaragua

V Granade sme sa rozhodli si dať dlhšiu prestávku. Na druhý deň boli štátne oslavy ľudovej revolúcie. Pred 31 rokmi ľudia pod vedením sandinistov zvrhli vtedajšieho prezidenta Somosu. Na Daškine veľké pekvapenie sme už skoro ráno začuli známu komunistickú hymnu Internacionálu v španielskom jazyku. Sandinisti sú totiš veľmi naklonení myšlienkam komunizmu, ale v Nikarague sú veľmi populárni a momentálne sú bezkonkurenčne najsilnejšia strana. V 80-tich rokoch na nich kvôli tomu USA uvalilo dokonca obchodné embargo, a už tak biedna situácia sa ešte zhoršila. Nikaragua patrí k najchudobnejším krajinám na svete.

Klemo stretol troch cyklistov z USA, ku ktorým sa pripojil a teraz s nimi bicykluje do Panamy. My máme veľmi pomalé tempo oproti ostatným. Väčšina ľudí sa zastaví v Granade na jeden-dva dni a ide preč. My oddychujeme dlhšie., aby sme si z rôzných miest aj niečo zapamätali.

Kráter vulkánu Masaya, Nikaragua

Medzitým Daška s Klemovou kamoškou boli na jednodennom výlete na sopke Masaya. Mesto je postavené v koloniálnom štýle a je to vraj najstaršie španielske mesto v strednej Amerike. Granada je rozhodne najkrajšie mesto aké sme tu doteraz videli. Je tu oveľa čistejšie ako v iných mestách, aj keď na fasádach niektorých kostolov sú čierne šmuhy po požiare, ktorý tu založil Američan Wiliam Walker, keď utekal z mesta. To bolo už dávno ešte v 19.storočí, keď si tento americký dobrodruh podmanil celú Nikaraguu.

To by bolo zatiaľ všetko, čaká nás cesta cez Kostariku a Panamu do Kolumbie. Ešte zatiaľ nevieme ako pôjdeme, že či loďou alebo lietadlom. Vyberieme si tu lacnejšiu možnosť. Ale o tom vám zas porozprávame v ďalšom blogu.

Pozdravujú zbiesilé deti prírody

Daša a Kybi