Iran – Tabriz

v ramci odpoludnajsieho oddychu som zase v inet cafee, v meste TABRIZ. davam si prestavky v tom teple od 14:00 do 18:00 aby som nezomrel ;). iranci su super ludia, ked zastanem pride aspon 5 ludi sa popyta sa odkial som, co to je za vlajku, vysvetlujem, ze som zo slovenska, taka malicka krajina v europe, kde zije len 5 milionou ludi, kde je vsetko zelene a s vodou nieje problem. oni su zase velmi friendly, davaju ovocie, cajiky ak prave niekto poblisku je (konzumuje) tak vas hned vola, ukazuje s rukou smerom do ust, a ked som pred chvilou nenejedol, idem knim, umyjem si ruky a jem pekne snimi spolocne. su to velmi prijemne chvile na ceste ked som z ludmi. naucil som sa velmi malo po turecku tak tuna va vychode to vyuzivam ked chcem nieco vysvetlit, musim sa naucit ich jazyk aspon kuscisko ;). mozem tu jazdit v kratasoch a tricku, nieje ziaden problem, ako som si najprv myslel , vcera som tu dokonca videl cyklistou, asi 8 ich bolo cestakov a ficali si len taky fukot, v turecku ani jednoho. dnes som stretol svajciara co cestuje na motorke 9-ty mesiac do indie a spat, dal mi mapu iranu v ich jazyku a sprievodcu, velmi prijemny chlapik. pred dvoma dnami som zase stretol svajciara co mal 65 rokov a cestuje uz niekolko krat okolo sveta zo psom, autom, motorkou, z domu odisiel ked mal 15 rokov, tak to bolo fantasticke stretnutie, vyborne sme pokecali, dodal tolko optimizmu ze si neviete ani predtavit. dal mi prezent svajciarsky noz a samolepku materhornu uz ju mam na rame :). pracoval v baniach v ausralii a tu trasu co robim ja robil v roku 1962 a vravel ze vsetko je uz uplne inac. co ma dostala na kolena bolo, ze vtedy stretol cyklistu z nemecka a mal len jednu NOHU!!! vravel mu ze to nieje mozne a chlapik nato ALE JE TO MOZNE KAMARAT MOJ :) tak to je neuveritelne kolka sila sa najde v cloveku ked chce. mame v sebe tolko energie, ze si ani nevieme predstavit, len lenivost, pohodlie a neviem co vsetko este nam ju konzumuje. ak niekto vaha tak „NETREBA CAKAT, NIEJE NACO“ ;) zivot je velmi kratky nato aby sme zbytocne vahal.
po 60 dnoch na ceste, uz neviem aky je datum, co je za den v tyzdny, nerobim si ziadne starosti co bude dalej, zvykam si pomaly na casovi posun o 2 a pol hodiny od naseho a rano sa mi zyva. som spokojny a v klude si slapem dalej, taham bobika a seba, cestom premyslam o rozdieloch medzi krajinami a medzi ludmi, ktore sa zbytocne robia, predsudky, ved ludia su vsade rovnaky, len tie spravy v telke, novynach atd.. ukazuju len negativne informacie co je vo svete a nie co je dobre, pozitvine priatelia.
tak idem zase trosku dalej, lebo pomaly dalej zajdes a majte sa super ako inac :)