Mexico – Paraiso

Paraiso, Mexiko

Ahojte zbiesilé deti prírody,

naposledy sme sa ozvali z Mexico City, odvtedy už preslo pár dní nášho putovania. Zatiaľ sme mali 13 rozbehových dní na bicykli, prešli sme okolo 750 km, čo nie je až veľa, ale nebicyklovali sme poriadne od našej poslednej cesty, čo sme boli pred viac ako rokom v južnej amerike, každí sme pribrali rekordne na váhe, dokonca by som povedal, že až extrémne :) Kondička nulová, nevadí, to sa hádam za pár mesiacov nápravy. Pomaličky si už zvykáme na tunajšie životné podmienky.

Z Mexika City sme šli prvý deň do malého mestečka Amecameca (2470 mnm), nebolo to ďaleko, len okolo 50 km, ale premávka bola strašná, smog nenormálný. Kvôli povodniam sa presunula časť trafiku naším smerom. Stále sme si zvykali ešte na zmenu nadmorskej výšky a časový posun. V Amecameca sme si dali preventívny deň prestávku, pred výšľapom do sedla Paso del Cortéz 3700 mnm.

V administratívnej budove parku nás informovali, že po ceste hore nie je jedlo ani voda a že má nasledujúce 3 dni pršať. Do sedla to bolo asi 25 kilometrov len do  kopca, dlhých a tažkých. Naše telá ešte nie sú zvyknuté na záťaž z naložených bikov. Celou cestou z Mexiko City je nadherný výhľad na sopky Popocatepétl a Iztaccihuatl. Momentálne je od roku 1994 zakázaný výstup na Popocatepétl. Dá sa vyjsť jedine na jeho proťajšok, tretiu najvyšsiu horu Mexika Iztaccihuatl, ktorá vyzerá ako ležiaca žena, dokonca aj jednotlivé jej časti sa volajú ako časti ľudského tela (napr. kolená, pupok, prsia atď.) Legenda hovorí, že Izta bola priateľkou indianského bojovníka, ktorá umrela a teraz tam leží jej telo a stráži ho dymiaci bojovník Popo. Stan sme si postavili ako ináč s parádnym výhľadom na Popo. Večer sa nám obidvom zdalo, že sopka zahučala. Ešte podvečer začali chodit na paso autá. Robili rámus celú noc. Hneď ráno po východe slnka to tam vyzeralo, ako na václavskom námestí, kopec aut a hlučných mexičanov, čo si stavali stánky s jedlom a všetkým možným. My sme sa rozhodovali, či ísť na Iztu alebo nie, nakoniec sme sa z logisticko-technicko-organizačných dôvodov rozhodli nejsť.

Paso del Cortéz 3700 mnm, Mexiko

Dole zo sedla nádherny zjazdík už po neasfaltovej, miestami veľmi strmej ceste. Ak by sme sa rozhodli ísť týmto smerom, trvalo by nám to najmenej 2-3 dni. Išlo sa už aj lesom, miestami krásne voňali borovice, mám veľmi rad túto voňu. Po ceste veľa nadherných miest s výhľadom na Popo. Klesali sme veľmi dlho, vytriaslo ma poriadne až do 2200 mnm, pred večerom sme ešte poblúdili, nechceli sme ísť hlavnými cestami, občas je to na nich o držku. Krajnica samozrejme nieje všade a šoféri nie sú zvyknutí na to, že sa na cestach pohybuje niečo iné ako autá. No a po bočných sa veľmi tažko orientuje, skoro žiadne značenie a ľudia tuna, keď nevedia ako sa kde ide, tak radšej ukážu nejaky iný smer čo ich práve napadne.

Potom sa šlapalo štandartne, slniečno, ale nie príliš teplo. Pred mestom Perote sa otočil vietor na nás a pomaličky v diaľke bolo vidno oblaky, čo sme este netušili, že sa ochladí na 7°C a pekné dva dni v daždi. Spomenul som si, ako sme s Viktorom šlapali mesiac na Islande, kde sme si tiež ráno na seba obliekali mokré veci :) ale tuna s tým rozdielom, že miesto stanu sme spali v hoteli. Daška trošku prechladla, ale už ju to prechladnutie prešlo.

Ináč sme zatiaľ postrehli, že najbezpečnejšie na jazdu bicyklom su bočné cesty bez premávky, ale z tažkou orientáciou, alebo po dialnici. Keď nám o týchto dialničných jazdách hovoril Matt, ktorého sme stretli pod Popom, inač prvého cyklistu na našej ceste, ktorý si to šlape z Aljašky do Patagónie. Tak nám o nich hovoril, že sú v pohode, majú odstavný pruh, tak som sa tomu dosť čudoval, že čo to za móresi takto chodiť na bike po dialnici. No ale iný kraj iný mrav. Cestou do Veracruzu sme využili aj my túto možnosť a musím povedať že super, široká krajnica a na frekventovanom úseku je to aj bezpecnejsie, ako na hlavnej ceste, kde sa občas musí vyhýbať kamiónom, takže človek vojde pomaly do priekopy.

Ešte jeden zaujímavý postreh, ktorý ma dosť zarazil. Keď sme na Paso del Cortez stretli partičku motorkárov z Holanska, tak sa nás pýtali, že či nemáme problém s tým, že Mexičania dávaju do asfatu kúsky železa, že im to občas robí defekty. Vravím im nemáme zatiaľ problém, máme dobré plašte od Schwalbe. Vtedy som tomu dobre nerozumel, že ako to mysleli s tým železom v asfalte. Až pokial som nezastal s defektom, kde guma sfúkla pokiaľ som stihol zabrzdiť, čo bolo pár sekúnd, myslel som, že to bude štandartný defekt, nejaký drôt, alebo niečo ostrejšie. Pozeral som a čepel z noža rozrezala plásť, 15 mm otvorena diera v pomerne novom Mararthone XR čo mal ešte len 3000 km. Predtým som na maratonoch prešiel 7000 km v Austrálii plus Nový Zéland a nemal ani jeden defekt ! Preto som veľmi vychvaľoval ináč tieto super plášte, ale veľkým ostrým predmetom aj tak nič nezabráni. No nič, vložil som do plášta na rozrezané miesto kus rozrezanej duše, nafúkal a išiel ďalej. Teraz je tam nepríjemná diera a čakám kedy dostanem další defekt, alebo sa ešte viacej neroztrhne plášť. Počkám ešte pokiaľ sa bude dať šlapať a keď nie, tak vymením za nejaký obyčajný čo tuna kúpim, už som pozeral v shope, ale slick nemajú žiaden a drapák nechcem, ten sa skôr zderie.

Veracruz, Mexiko

Po ceste sme išli cez mesto Veracruz, kde sme sa stretli z Dašinymi spolužiakmi Dašou a Tomašom, cestujú ako bacpackery. Spravili si mesačný výlet po Mexiku a práve boli pozriet na famózny karneval, vraj to ma byť jeden z najväčší na severnej hemisfére, veľmi príjemné stretnutie aj pri domácej hruške. My sme karneval nestihli o jeden deň :)

Mexiko nie je až také lacné, ako sme si mysleli, keď to porovnám s Peru, alebo Bolíviou. Museli sme zvýšit náš denný buget skoro o dvojnásobok, nevadí, ušetríme neskôr Guatemala a potom južnejšie.

Teraz práve krútime kolieska okolo jazera Catemaco, ide sa pre zmenu džunglou, ostal tuna posledný kúsok dažďového pralesa v centrálnom mexiku, zbytok už je vysekaný. Daška furt otravuje z kajakom :) že chce sa ísť člnkovat po jazere, že sa budeme kúpat a pozorovať vtáctvo. No a že v jazere sú aj krokodýly, sa mi priznala až neskôr, ale že na ľudí nemaju chuť, no ktovie. Mne sa zase nechcelo byť ešte viacej na slnku, lebo som sa vyhádzal na chrbte, a pomaly to prechádza aj na nohy. Vraj alergia na slnko, diagnostikovala Daša. Tak radšej ostávam v klídku, budem šlapať v dlhých veciach a cez prestávky vysedávať v tieni. Musím si v prvom meste kúpiť nejaké dlhé biele tričko. Telo si časom zvykne, že tu už je viac ako 30°C a prestane protestovat nejakou alergiou, alebo čo to je. No a večer keď kempujeme pri jazere, tak máme rošambo z komármi, samozrejme žiaden repelent :) vyhlásil som úplny zákaz vychádzania v noci zo stanu, cikať až ráno, hehe, nepomohlo. Rano doštípaný tak či onak.

Na raňajky v kľude varíme cestoviny s tuniakom, večer v poslednej dedine sa aj tak nedalo nič iné kupiť, vyrážame až okolo 11:30, naš štandartný čas odchodu. Pre veľa cykloturistov je to nepochopiteľny čas, ale keď je vonku pekný deň, tak sa netreba ponáhlať a vychutnať si ráno, krútit kolieska sa dá aj potom, najlepšie v najteplejšej časti dňa okolo poludnia :) Pôvodne sme si mysleli, že cesta pôjde okolo celého jazera, aspoň tak to bolo vyznačené na mape. Lenže cesta skončila v dedinke La Margarita, pýtali sme sa miestnych a tí nám oznámili, že hop hop priatelia tuna cesta končí a buď sa vrátite do Catemaca, alebo cez džunglu po kopcoch. Cestu nam nevedia presne vysvetliť kadiaľ pôjdeme a ani ako daleko to je po ‚caretera federal‘, teda po hlavnú cestu. Ale silno nám odporúčaju, že najlepšie sa bude vrátiť, no už nás vidia, ako sa z radosťou vraciame. Z úsmevom im vravíme, že dobrovoľne pôjdeme radšej cez hory doly. Ja sa samozrejme vracať nebudem, ešte ma stále drží taká tvrdohlavosť o čistom štýle, nebojte raz sa z tejto choroby vyliečim. Kupujeme nejaké sladkosti na cestu a šup šup do kopcov. Šak hádam nejaké jedlo bude po ceste, ľudia musia všade jesť, nežijú tuna opice, tak sme v kľude, nie ako v Indonézii, keď sme povedali, že sme hladní, tak chlapec vybehol z puškou a o 15 minút doniesol makaka z dierou v hlave a my sme mu potom povedali, že opice nejeme.

Daša na ceste, Mexiko

Tak to bol poriadný masaker tá cesta cez džunglu. Samozrejme bez asfaltu, krasota. Kopce strmé, prevody a dych už dávno nestačia, srdce chcelo vyskočiť z hrudníka a slnko páli do chrbta. Výhľady boli fantastické, konečne ten správny pocit, že cestujeme, že sme v prírode, kde nie je premávka. Šlapalo sa nám z takou radosťou, ako keď niečo nové objavujete, vidíte ako sa otvára nová krajina pred vami a tešíte sa z toho, že ste práve tam, a všetko je ako má byť. Cesta stále hore dole, hore dole. Na križovatkách ciest v džungli, čakáme pokiaľ dofičí nejaké auto a nám ukáže správny smer, nie je ich tuna veľa, ale sú. Večer najdeme miesto pri riečke, postavíme stan a s čelovkami sa ideme celý ponoriť do vody, to bolo kviku a radosti zo seba zmyť celodňový pot a prach v studenej vode. Od únavy už len na rýchlo spravíme rezervné cestoviny, čo sú aj z omáčkou v sáčku, zajeme každý pár lyžíc, a samozrejme odmena v podobe panáka z domácej hruškovice a po chvíli už zaspávame, ako dve malé bábätká.

Ráno keď sa budím v stane, počujem vonku nejaký hukot, vravím si ‚čo sa čerti ženia‘, že nám nedajú spať, šak včera bol krásny večer. So stanom myká zo strany na stranu, vykuknem vonku, peklo, stromy sa ohýbaju, riadna fujavica. Budím Dašku, rýchlo balíme veci, na oblohe čiernota, nevieme ani ako ďaleko to ešte bude cez džunglu po tú hlavnú cestu. Daša odhadla silu vetra na orkán, neviem to odhadnúť, ale aj tak fúka poriadne. Po krátkom výšlape dojdeme do osady, kde miestni velmi nehovorili španielsky, ale nejakým miestnym dialektom, nevidíme žiadne miesto, kde by sa niečo robilo na jedenie, makáme ďalej. Za dedinou 17% stúpanie v protivetre!!, čo si môže hladný cykloturista viacej priať na raňajky. Teraz sa mi už smeje, ale vtedy som pýtal boha rozum, aby sa reťaz neroztrhla a mne nezadral nezabehnuty motor. Potom sa nám ešte k tomu rozpršalo, ale už sme vedeli, že to nebude ďaleko po asfaltovú cestu. Došlapali sme na caretera federal a po chvíli aj do dediny, kde nám spravili niečo, ako rezeň z plackami a Daške klobásu, a k tomu som si celý mokrý, vyzimený, vychutnal studené litrové pivko, odmena za dobre vykonanú prácu môže byť. Po už komfortnej ceste, zväčša dole kopcom sme došlapali ešte 40 km do mesta Minatitlan. Cestou prestalo pršat a do mesta sme už došli suchí.

Je 00:40, Daša už dlhšie od radosti doslova chrápe vedla mňa, ja dopisujem posledné riadky tohto blogu už z pohodlia hotela. Vietor neustal ani večer, uvidíme čo zajtra, viva mexico.

Zničená cesta na mexickom pobraží, Sánchez Magallanes

Ráno v Minatitlane je už krásne, vietor sa ukľudnil. Vyrážame pred 10:00 po raňajkách, a to len preto, že sme v hoteli zjednali cenu s tým, že pred 9:00 vypadneme. Prvých asi 70 km ideme po dialnici, iná cesta nebola, ale dialnica bola bezpečná. Potom sme odbočili smerom k moru do dedinky La Venta, kde Daša hľadala nejaké veľké olmécke hlavy z kameňa. Bolo tam len malé múzeum a pred ním bola jedna hlava, tak sme ju odfotili a šli sme ďalej asi ďalších 20km po parádnej cestičke cez močiarnu krajinu. Pripomínalo mi to Kambodžu. Pred večerom hľadáme miesto na spanie v malej dedink. Hotely sú tam len dva a drahé a okolo sú samé močiare, tak sa ideme opýtať miestnych či môžeme prespať v stane u nich na dvore. Pred domom je živo, mladší členovia rodiny popíjajú pivko, jeden vbehne do domu a po chvíli čakania sa vráti a zo súhlasom. Super, máme radi tieto miestna na spanie, sme pri zdroji vody a Daša vraj kľudnejšie spi, ja spím rovnako dobre všade, pokiaľ nie je horúco. Pri stavaní stanu sa zošla časť rodinky s deťmi a pozerajú, ako staviame stan a aj ako varíme večeru. Je veselo.

Na raňajky klasicky cestoviny, pri balení som zistil, že mi praskol na zadnom kolese špic, nechávam to tak a vymením ho až večer, aj tak potrebujem ešte hasák na zhodenie kazety. Vyrážame normálne o 10:45. Cesta vedie chvíľu okolo močiarov a čím ďalej je viacej paliem okolo cesty, sme už zase neďaleko mexického zálivu. Za mestečkom Villa Sánchez Magallanes prechádzame cez most, kde sa ide po tenkom pásiku zeme, ktorý z jednej strany obmýva mexický záliv a z druhej lagúny, veľmi príjemne si krutíme kolieska. Ten pásik zeme je taký úzky, že pri silných búrkach sa stáva, že vlny prechádzajú zo zálivu až do lagúny a cesta je nepriejazdná. Po asi 30 km za mestečkom si začínam všímať, že sa auta vracajú. Jedno zastavuje a šofér nám vraví, že autom sa nedá prejsť, že cestu podmylo more a polka sa zrútila, ale že na bicykloch prejdeme ďalej, tak super.  Chvíľu sa tlačí bike po piesku, dedín ubúda a už začíname byť hladní, jedli sme len ráno, od radosti sme zabudli sa najesť a už je poobede a okolo žiadna reštika ani obchodík. Makáme ďalej, piesku pribúda a čo raz častejšie tlačíme bicykle, more pomaličky odhryzáva z cesty, pred večerom dorazíme do mestečka, kde je otvorený obchodík, nemajú tam veľmi čo jest, vidím ako sa skupinka stojacich žien zabáva na nás, hneď kričím z úsmevom na ne, že či nemajú niečo jesť, ukazujem rukou na brucho, som hladný ako vlk,  musia mať doma predsa niečo nevarené.  Jedna sa ma opýta, že či môžu byť ryby, vravím jasne, teraz zjem hocičo. V obchode kupujeme len veľkú kolu, a tlačíme bicykle na dvor a sadáme za stôl, po chvíli nám donesú super rybky, tortily (také placky, čo jedia ku všetkému). Tíško tlačíme do seba, ako čenkovej deti. Veľmi fajne nám padlo jedlo, už sa pomaly zotmelo, mali by sme niekde postaviť stan, ale pre zmenu navrhujem ja nočnú etapu do mesta Paraiso. Je to ešte nejakých 40 km, Daša vyzerá neunavene, neprotesuje :) ináč protestujem ja.

Prvý kilometer keď tlačím bicykel po tme po piesku, si hovorím, že ak táto piesková cesta pôjde až do Paraiso, tak tam nezájdeme ani do rána a či predsa nebol lepší nápad postaviť stan za svetla. Našťastie zastavuje auto, šofér sa pýta čo tu vystrájame v noci a že kde ideme, ukľudnuje nás, že piesok končí o 300 metrov a potom už len asfalt až do Paraisa, jupí. Vychutnávame si nočnú jazdu, autá stretávame až pred mestom, čelovky na hlavách, kecáme, pohoda lesná. Večer okolo 21:30 dorazíme do Paraisa, a máme prvú 101 kilometrvú etapu za nami. Ešte asi hodinu hľadáme a prezeráme lacné hotely. Nakoniec nájdeme hotelík ‘Posada Fer’ a dneska sme tu už tretiu noc. Oddychujeme, kvasíme, opravujem bike a mame už skoro prvých 1000 km v nohách a nie je sa kde ponáhľať. Daša si vyprala páperový spacák a suší ho už druhý deň, chceme všetky zimné veci poslať do Kostariky, do vtedy nám ich nebude treba, teda presnejšie najskôr až v Kolumbii. Takže dosušíme a pokračujeme smer Yucatan.

Toľko posledných zážitovkov priatelia, prajeme pekný deň

s pozdravom ‚náruživa kajakárka a odhadkyňa orkánov‚ a začínajúci alergik na slnko ;)