Guatemala – Západná vysočina a Lago Atitlan

Na vrchole vulkánu Santa Maria 3 772 mnm

Ahojte zbiesilé deti prírody,

leto v plnom prúde, užívate si slniečka a výlety do prírody. Krása. My sa ozývame takmer po troch mesiacoch. Za ten čas sme bojovali s tropickou búrkou Agatha v Guatemale, mali sme mesačnú návštevu česko-nemecký párik Martu a Martina, ktorí mali naponáhlo, a tak nebolo času písať. Ďalej sme dovolenkovali na Utile a Daška si popri tom spravila potápačský kurz. Posledné tri týždne sme mokli v hondurasko-nikaragujskej provincii La Mosquitia spolu so začínajúcim belgickým cyklistom Clementom. Takže vás opäť bude čakať trilógia Guatemala, Salvador a Honduras, Nikaragua. Prajeme príjemné čítanie.

Začíname tam kde sme pred 3 mesiacmi skončili, v guatemalskom horskom meste Coban. Ako sme boli v peténskej džungli, tak sa na nás povešalo dosť veľa kliešťov. Dašku jeden kliešť poriadne vycucal a ostala po ňom rana, ktorá sa zapálila. Mali sme trošku obavy, lebo sa jej v slabine poriadne zväčšili uzliny a mala aj horúčku. Preventívne si naordinovala antibiotiká. Príznaky boreliózy ani tularémie sa nedostavili, čo sme boli radi, ale ani bolestivá navretá slabina nie je žiadna sranda. Okrem toho sme obaja dostali hnačky asi z nejakého jedla alebo vody. Celý čas v Mexiku a v Belize tri mesiace žiaden problém, až v Guatemale to začalo. Tá guatemalská strava celkovo nie je nič moc, stále dookola ryža, fazuľa a grilované kura. Hovädzie mäso síce majú, ale je tvrdé ako podošva. Tak ak niekde zakvasíme, tak si varíme sami, teda lepšie povedáné varí len Daška, ja mám funkciu umývača riadu. Radi teraz spomíname na mexické „tortas“.

Zosunutý kopec medzi San Cristobal a Chixoy

V Cobane sme sa pýtali na bezpečnostnú situáciu na ceste z Cobanu do Huehuetenango. Bolo nám povedané, že je tam veľmi nebezpečne a že sa tam celkom bežne prepadávajú autá. Nebolo nám všetko jedno, ale iná cesta pre nás nepripadala do úvahy ak sme chceli ísť na guatemalské sopky a jazero Atitlan. Preto sme zvolili taktiku pýtať sa vždy až priamo na mieste na ďalších 20 km. Ak by nám „miestna špička“ povedala, že ďalej nemáme ísť, tak by sme stopli auto a nechali sa rýchlo previezť na bezpečné miesto.

Ako sme si tak šľapali krajinkou a stále sa pýtali, tak nám vraveli, že môžeme ísť ďalej v kľude. Na jednom mieste sme sa celkom zapotili, kde sa pred rokom zosunula polovica hory a so sebou strhla cestu. Medzitým autá jazdili po provizórnej ceste, ktorá mala extrémny sklon. Daška mala dokonca problémy zísť dole, o ceste hore ani nehovorím. Úsek asi jeden km sme šli dve hodiny. Prv svoj bicykel potom Dašin. Daška bola zoslabená po hnačkách, navretých slabinách a horúčke, nevládala ani po vlastných nohách vyjsť hore. V jednom zjazde nám jeden šofér nahnal strach, keď zastal a niečo mi vravel po španielsky, ja som rozumel, len že „peligroso“ (nebezpečné), poslal som ho za Dašou a fotil ďalej. Daške vysvetlil, že sa tu prepadáva a čím skôr máme odísť preč. Tak som Dašku v zjazde nemohol dobehnúť. Rútila sa aj s brašňami po prašnej ceste ako besná. Všade čakala v kríkoch ozbrojených lupičov. Zastala až pri rieke, kde nám ľudia pre zmenu povedali, že tu je „tranquilo“ (pokojne). Sme radi, že nič vážne sa nestalo, len to, že sme klesli o 1000 výškových metrov k rieke Chixoy a vedeli sme, čo nás bude čakať na ďalší deň. Ale to už našťastie po asfaltovej ceste. Ráno balíme stan pri rieke a vyrážame bez raňajok, lebo naše črevá boli stále ešte nepokojné. Riečka pomaly ostávala pod nami a s ňou aj Daškina energia. V najbližšom obchodíku na kopci, kde Daška došla už v zúfalom stave bez energie, si dala praženicu. Ani ďalej sa to nezlepšilo a okolo obeda som sa už na to nemohol pozerať, ako sa trápi a šlape v horúčave do strmého kopca. Vravel som jej, že jej zastavím auto, odvezie ju do mesta a ja tam prídem večer. Lenže to ako keby som hrach o stenu hádzal, Daška v žiadnom prípade sama do mesta ísť nechcela, radšej vysilená ďalej šlapala do kopca. V tomto štádiu únavy som to už nepovažoval za normálne.

Majské ženy, Západna Vysočina

Ďalej sme pokračovali v ceste guatemalskou vysočinou. Úmorné stúpania v horúčave bez tieňa, potom zase klesania do údolí a opäť stúpania celý čas až do mesta Huehuetenango, kde sme si dali pol dňa pauzu. Západná guatemalská vysočina je krajom tvrdých horských Majov, na ktorých sa počas španielskej inavázie diali najväčšie zverstvá. Počas bojov medzi Španielmi a guerillovou armádou trpeli hlavne obyčajní chudobní ľudia ako to býva vždy. Ani doteraz ľudia k cudzincom nie sú veľmi prívetiví. Kopce zelené, stromy vysekané, v období dažďov vždy hrozí, že sa vám kopec zrúti na hlavu. Z Huehuetenanga sme sa prvýkrát v našej cyklistickej históriu napojili na „Panamericanu“ (pozn. cesta, ktorá začína na Aljaške a ide až dole do Ushuaia v argentínskej Patagónii a je obľúbenou cykloturistickou trasou), ktorá nás cez 3000-ové sedlo zaviedla až do druhého najväčšieho guatemalského mesta Quetzaltenanga, ktoré miestni volajú Xela (čítaj Šela). Asi 15km pred mestom sa nám stalo, čo sa nám ešte doteraz nestalo. Stratili sme sa jeden druhému. Každý si myslel, že ide tou jedinou správnou cestou, ale pri tom boli cesty dve, obe viedli do mesta. Ja som Dašku zúfalo hľadal celý ten čas, zapojil som do toho aj dvoch šoférov, ale nakoniec sme sa aj tak našli až na hlavnom námestí asi po 2 hodinách. Ja som sa veľmi vystrašil a Daška dostala prednášku, aj keď to nebola celkom len jej chyba ;) …

Daša na vrchole vulkána Santa Maria 3 772 mnm

Mesto leží vo výške 2333mnm., a tak sa tam veľmi príjemne spalo. Radi na to v terajšich horúčavách spomíname. Pri Xela leží sopka, na ktorú mala zálusk Daška. Je to vulkán Santa Maria (3774 mnm) a tesne pod ňou leží ďalšia menšia sopka Santiaguito, ktorá v polhodinových intervaloch vybuchuje. Také dva týždne dozadu vybuchla trochu viac, takže uzavreli štyri okolité provincie. Pred výstupom sme ráno vstávali o piatej, pod kopcom sme boli o ôsmej. Výstup trval asi 3 hodiny, išli sme lesom v opare, sem-tam presvitala pomedzi stromy modrá obloha a na vrchole sme mali krásne slniečko. Pod nami oblaky, boli sme široko-ďaleko najvyšší bod. Na vrchole nebol žiaden kráter ako sme čakali, ale zato tam bolo kopec kravských hovien. Kto by si bol myslel, že kam až vyjdu guatemalské turistické kravy. Hodinu fotíme a oddychujeme a čakáme kým sa oblaky roztrhnú a my uvidíme maličké Santiaguito, ktoré nám doteraz len hučalo a dymilo nad mraky. Cestou dole sme stretli dve Švajčiarky s ruksakmi, čo chceli prespať na vrchole a niesli si so sebou aj nasekané drevo na oheň. Tak tomu sa hovorí nosiť drevo do lesa :)

V Xele sme sa zdržali ešte pár dní. Ako si tak sedím večer v hoteli, pozerám na Japonca vedľa nás, čo sa zabáva s počítačom. Vravím si, toho chlapa ja poznám a asi 10 minút ťažko rozmýšľam kde som ho videl. Z čista jasna som si spomenul ako leží v hamaku pri jednom moste v Laose, kde sme sa vtedy stretli traja cyklisti. Nedá mi, idem za ním do izby sa ho opýtať, či je to on. Vraví, že áno, že si ma pamätá, dokonca vedel aj moje meno. Je to príjemný pocit stretnúť sa náhodne po piatich rokoch. Kokoro je odvtedy stále na ceste. Prešiel už 90 000 km, zažil toho dosť, okrem iného mu v Los Angeles ukradli bicykel a po nový si išiel domov do Japonska.

Stretnutie z Kokorom po 5 rokoch v Quetzaltenangu

Zo Xely naše kolieska mali namierené k jazeru Atitlán, schovanému medzi vysokými sopkami. Aby sme sa k nemu dostali, opäť sme museli prekonať 3100-metrový priesmyk. Z vysokých hôr sme potom šialeným zjazdom s nádherným výhľadom klesli až do mestečka San Pedro la Laguna na brehu jazera. Našli sme si tam skvelé ubytko za 100 korún za noc s terasou a výhľadom na jazero a na sopku San Pedro. Rozhodli sme sa tam pobudnúť dlhšie, čo sa neskôr ukázalo ako dobrý nápad. Hneď na druhý deň ráno začalo pršať a pršalo celý deň. Hovorili sme si, že to sa vyprší. Keď už druhý deň riadne pršalo, sme si začali hovoriť, že toto je už trochu veľa aj na obdobie dažďov. Na tretí deň stále pršalo a na trhu zdraželi paradajky. To už začalo byť podozrivé. Tak sme sa pýtali majiteľa hotela, že či je to normálne. On nám oznámil, že v celej Guatemale je výnimočný stav. Okrem toho, že prišla tropická búrka Agatha, vybuchla sopka Pacaya a celé hlavné mesto je pokryté 7-centimetrovou vrstvou popola. Na Pacayu sme mali v pláne ísť, ale príroda rozhodla za nás. Na hoteli sme mali čo robiť, ja s chlapcami z Francúzska sme popíjali rum s kolou a Daška si aspoň poriadne oddýchla. Celé dni nakupovala a varila. V mestečku sa ulice premenili na malé riečky a stekali po svahu do jazera. Ako sme neskôr videli, nemali také šťastie všade. Niekde sa malé riečky premenili na valiace sa bahno s obrovskými balvanmi a zmietli celé políčka a osady. Všetky cesty od jazera boli takto zničené, a nebola žiadna úniková cesta. Ale my sme sa mali stretnúť z našou návštevou Martou a Martinom zo Švajčiarska. Pôvodne mali priletieť do Guatemaly, lenže let im kvôli výnimočnému stavu zrušili, a tak nahradný let dostali do Salvadoru. Hneď ako prestalo pršať sme to riskli a napriek varovaniam domácich, že cesty sú neprejazdné, vybrali sme sa smerom do mestečka Escuintla, kde sme sa s nimi mali pôvodne stretnúť.

San Pedro La Laguna a vulkán San Pedro 3 020 mnm

Už ráno o šiestej sme sedeli na trajekte do mestečka Santiago Atitlan, ktoré leží na brehu zátoky pod dvoma sopkami. Odtiaľ cesta ešte pár km viedla popri jazere, po rozbitej ceste ani stopy až sme začali mať podozrenie, že si to domáci všetko vymysleli, aby udržali turistov dlhšie pri jazere. Ale ako začala cesta od jazera klesať smerom k Pacifiku, videli sme, čo po sebe Agatha zanechala. Po valiacej sa vode ostalo len hlboko vyryté koryto, obrovské balvany a bahno. Cesta na mnohých miestach úplne zničená, ostala v nej len hlboká ryha a pod ňou obrovská priepasť. Jedna osada bola kompletne zasypaná vrstvou bahna a balvanov. Z domov bolo vidieť len strechy. Na 2 miestach sme museli prenášať všetky veci cez obrovskú dieru dobrých 30 metrov. To mi riadne vyťahalo ruky. Po 35 km klesania sme sa napojili na pacifickú cestu. Oproti príjemnej klíme medzi horami pri jazere, toto bolo čosi strašné. Horúčava a sparno ako v saune. Medzitým Marta s Martinom pristáli v San Salvadore a my sme sa po dôkladnom zvážení situácie rozhodli, že napriek pôvodnému plánu, sa s nimi stretneme priamo v Salvadore. V podstate to bola jediná možnosť ako sa dostať z Guatemaly. Takmer všetky cesty boli neprejazdné. Cez väčšinu riek sa buď chodilo na lane alebo sa vôbec nedalo prejsť. 60 km pred hranicou bol aj na našej ceste strhnutý most a cez rieku boli naťahané laná, po ktorých sa transportovalo všetko možné od ľudí, cez vrecia s kukuricou, až po naše bicykle a bobíka. Daška z toho mala veľký zážitok. Ešte väčšia sranda prišla, keď sme všetky veci museli od rieky opäť vyniesť asi kilometer po bahnitej ceste na asfaltku. Bez pomoci domácich dobrovoľníkov, by nám to trvalo možno aj pol dňa a polku vecí by nám počas toho možno rozkradli. V ten deň poobede sme to ešte stihli až na hranicu do Salvadoru, ale o tom až v ďalšom rozprávaní.

Po lane cez rieku Los Esclavos po tropickej búrke Agatha

V Guatemale sme strávili 2 krásne mesiace, jeden na bicykli a jeden sme oddychovali na rôznych miestach, ktoré sme si obľubili. Prešli sme džungľou, horami, riekami, sopkami a nakoniec nás vyhnala tropická búrka Agatha. Cykloturista sa v Guatemale dosť zapotí, kým si našlape výškové metre. Za dva mesiace sme našlapali 18 000 metrov, pre porovnanie v Mexiku za tri mesiace to bolo 6 700 metrov. Guatemalské jedlo nie je vôbec chutné, takmer stále sme z niečoho dostali hnačku. Ceny vôbec nie sú nižšie ako v Mexiku, niektoré veci sú nehorázne predražené, napríklad za tretinkové pivo je to 30 korún v obchode. Potomkovia Majov nie sú bohvieakí priateľskí a ako sme už písali v minulom blogu ani učenliví. V každom prípade krajina je krásna, málokde je na malom území taká rôznorodosť. Všade sa nám páčilo, tažko povedať kde najviac. Určite výborná krajina na cestovanie.

Nabudúce blog zo Salvadoru a Hondurasu, pridali sme fotky z Guatemaly do našej galerky a okrem toho sme pripravili aj zoznam našej výbavy. Tešíme sa na vaše komentáre.

Daška a Kybi