Salvador a Honduras
Ahojte zbiesilé deti prírody,
tak sa v našej ceste pomaličky presúvame smeromdo južnej ameriky. Do Salvadoru sme nemali vôbec v pláne ísť, ale po zúriacej Agathe to bola jediná možnosť ako sa stretnúť s M a Martinom, ktorí už medzi tým pristáli v salvádorskom hlavnom meste. Cez smsky sme sa dohadovali kde sa stretneme. Na našom výlete sa o logistiku výhradne stará Daša. Vie kade pôjdeme, čo si tam pozrieme a ako dlho sa tam zdržíme. Plánuje celú trasu, ja som v podstate len na ťahanie vozíka ;). Pre mňa už nie je dôležité navštevovať rôzne turistické miesta a naháňať kilometre, ale „byť na ceste“, len tak si spokojne krútiť a pozorovať miestny život.
Keďže naša logistka o Salvadore nemala naštudované nič, vedeli sme len to, že je to maličká neturistická krajinka. Len pred nedávnom sa tu skončila krutá občianska vojna, pri ktorej, ako takmer všade v centrálnej Amerike, bola armáda finančne podporovaná priamo USA. Aj kvôli tomu sa v Salvadore vôbec nestihol vyvinúť cestovný ruch a väčšina turistov túto krajinu obíde severom cez honduraský Karibik.
Hneď po prekročení hranice sme sa na druhý deň v mestečku Sonsonate stretli s M a Martinom. M prišla nás pozrieť aj so svojim nemeckým priateľom Martinom. Na príprave si naozaj dali záležať, dobré biky, brašne Ortlieb a Martin si dokonca aj kúpil vozík. Mali s nami bicyklovať takmer mesiac až na karibský ostrov Utila, kde sme sa chceli potápať. Chceli sme to všetko stihnúť a preto sme bicyklovali každý deň až po karibské pobrežie. V salvadorskom Sonsonate sme si hneď na začiatku dali jeden deň prestávky, lebo od jazera Lago Atitlan sme makali niekoľko dní po sebe až do 100km denne, aby M a M nemuseli na nás dlho čakať. Vrámci oddychu sme si zašli do národného parku Cerro Verde, kde boli hneď tri sopky vedľa seba, Volcan Santa Ana, Volcan Izalco a samotný park Cerro Verde je v kráteri vyhasnutej sopky. Hore do parku sme sa odviezli stopom po asfaltke, ktorá viedla priamo cez hmlový dažďový prales s nádherným výhľadom na kráterové jazero Coatepeque. Ináč v Salvadore sú vulkány takmer všade, z čoho sa tešila hlavne naša hlavná vulkanologička Daška.
Na ďalší deň ráno nám M oznámila, že sa v noci s Martinom rozišli, z čoho sme sa vôbec netešili. Ranné porozchodové konanie bolo veľmi búrlivé, ale nie menej ako skoro všetky nasledujúce dni s týmto podareným párikom. Pre mňa to boli tri týždne venezuelskej telenovely v priamom prenose ;). No ale v každom prípade, určite s nimi nebola nuda a užili sme si veľa srandy. Bola to pre nás zmena, doteraz sme vždy krútili kolieska len sami.
Na hranice s Hondurasom to nebolo ďaleko, krajina bola hornatá. M a M šlapali ako o závod, mali sme čo robiť, aby sme s nimi držali dych. Cesta od hranice viedla cez najvyššie položenú cestu v Hondurase, cez sedlo El Portillo 2100 mnm a potom už zväčša dole až po karibské pobrežie. Posledné kilometre viedli úrodnou nížinou s pohorím vpravo od nás. Vyjdem do jedného malého kopčeka, v reštike si dám pivko a čakám na zbytok skupiny. Nejako sa mi zdá ,že ich už dlho čakám a myslím si, že ostali niekde po ceste v inej reštike a dali si obed. Objednávam si aj ja a čakám ďalej na nich a komunikujem veselo s pani z reštiky. O chvíľu mi položí dobré jedlo na stôl. Zároveň príde nejaký robotník a vraví mi, že dole na ceste, asi jeden kilometer, zrazilo auto cyklistu z brašnami. Niečo my vysvetľuje, ale nerozumiem mu presne koho a či vážne. Okamžite odopínam bobíka, zhadzujem brašne, kričím majiteľke reštiky nech dozrie na veci. Sadám na bike a fičím dole, cestou ma napadajú všelijaké myšlienky, odháňam ich preč, a čakám pokiaľ neuvidím, čo sa stalo na vlastné oči. Dojdem tam, Martin sedí na zemi s ľadom na ramene.
Daška mi vysvetľuje, čo sa stalo. Martin šlapal do malého kopčeka a v protismere predbiehal veľký džíp. Šoférka mladá predbiehala kamión a buchla v plnej rýchlosti Martina do ramena spätným zrkadlom. Zrkadlo sa rozbilo a Martinovi na celom ramene navreli bubliny krvi. Daška hneď zosadla s biku a vyšetrila ho, či nič nemá zlomené. Rukou mohol hýbať aj v ramene žiaden problém, a tak Daška usúdila, že to bude pravdepodobne len veľká krvná zrazenina. Vypýtala ľad od okoidúcich a pritlačila Martinovi na rameno, aby zastavila vnútorné krvácanie. Medzitým sa M vadila so šoférkou. Zavolali sme aj policajtov, ale tí vôbec nevedeli, prečo tam vlastne sú, keď nikto nezomrel. Vraveli, že kúsok odtiaľ sa stala tiež nehoda a dvaja ľudia umreli. Šofér, čo ich zrazil, vraj ušiel z miesta činu. Dlho sme čakali, nič sa nedialo. Nakoniec šoférka odviezla Martina aj M späť do mesta, kde sme spali noc predtým, na vyšetrenie do nemocnice, pre istotu, či naozaj nič nie je zlomené. Ja s Daškou sme pokračovali v ceste. Dohodli sme sa, že sa stretneme na druhý deň v meste Tela na pobreží Karibiku. Asi o 3 hodiny na to sme sa dostali k miestu druhej nehody. Mŕtvi ešte stále ležali na ceste a rovnako aj rozbitá motorka. Neuveriteľné, dokonca aj v takýchto situáciách majú ľudia v týchto krajinách na všetko čas… Zvyšok cesty sme išli dosť opatrne a nemohli sme sa dočkať kým budeme v Tela. Na naše prekvapenie sa M s Martinom v Tela objavili už v ten večer. Na ďalší deň sme si spravili prestávku a boli sme sa pozrieť na pláži v bízkej dedinke Tornabe. Pre M a Martina to bolo prvýkrát pri Karibiku.
Čakala nás posledná etapa s M a M do 100 kilometrov vzdialeného mesta La Ceiba, odkiaľ odchádzajú lode na karibské ostrovy v honduraskom zálive. Martin ráno povedal, že sa cíti dobre a že je pripravený dojsť až do La Ceiby. Tak sa mi to páči. M a M vyrazili ráno ako prví, my sme štandardne zvolili pomalšie tempo. Dohodli sme sa , že sa počkáme niekde na ceste. Dobehli sme ich po 40 kilometroch, dali obed, Daška sadla na bicykel a nasadila vysoké tempo záverečnej etapy. Večer okolo šiestej sme už boli v La Ceiba.
Na ďalší deň sme už o 10-tej sedeli na lodi smerom na Utilu, kde sme sa už všetci tešili na potápanie. Plavba trvala len 50 minút a mne vôbec nebolo dobre z toho ako sa loď kolísala. Zamierili sme rovno do Deep Blue Divers, ktorých nám odporučil Mike z Tela. Na Utile je totiš veľa potápačškých škôl a naháňači sa na vás vrhnú hneď ako vystúpite z lode. Na ostrove sa dá absolvovať najlacnejší potápačšký kurz na svete. Dašku som už v Belize naučil šnorchľovať, predtým sa bála aj pozrieť pod hladinu. Neskôr som ju presvedčil, že si určite musí spraviť potápačšký kurz, no a kde je na to lepšie miesto ako na karibskom koralovom ostrove, kde okrem iného žije aj najväčšia ryba na svete, žralok veľrybí. Ja som si robil kurz na Domaši, kde bola viditeľnosť jeden meter. Daška mala narodeniny, tak to bol aj vhodný darček, ale to som ešte nevedel, že sa jej to tak zapáči, že jej budem musieť zaplatiť aj kurz pre pokročilých. Ceny sú príjemné, 260 USD za kurz, vrámci kurzu zadarmo je ubytko aj pre partnera, vo veľkom dome s kuchyňou a obývačkou hneď pri móle. Ja som sa chcel tiež ísť s nimi potápať hneď ako Daška dokončí kurz. Medzitým som každý deň chodil šnorchlovať, ale som mal problémy s vyrovnávaním tlaku a stále mi tiekla krv z nosa. Nejako sa mi pritom zapchali uši a doteraz to nie je úplne v poriadku. Bol som sklamaný, ale nemohol som sa ísť potápať, a tak som sa aspoň tešil z toho, ako to Dašku baví a ako sa z toho teší. Robili kurz obidvaja aj s Martinom a inštruktorkou Andreou z Kanady. Bolo to lepšie ako v iných školách, kde na jednom mieste bolo naraz aj 15 potápačov a všetci do seba pri potápaní narážali a kopali sa. Keď Martin s M odišli opäť do Európy, Daška si jeden deň oddýchla a hneď sa dala do kurzu pre pokročilých. Tešila sa hlavne z toho, že jej dali na dva ponory aj digitálny foťák a mohla si fotiť pod vodou. Dokonca bola aj na nočnom potápaní.
Medzitým sa v Deep Blue Divers objavil Belgičan Clement (Klemo), ktorého sme stretli na Caye Caulker, vtedy ešte s batohom. Klemo chcel vždy cestovať na bicykli a keď nás tam uvidel, hneď povedal, že sa nám ozve, keď si kúpi bicykel a stretneme sa niekde na ceste. A tak sa jedného dňa zčista jasna objavil v spoločnej obývačke na Utile. Daška trávila dni potápaním, ja s Klemom sme chodili šnorchlovať, pozerali sme majstrovstvá sveta vo futbale spolu s ostatnými Hondurasanmi a večer koštovali kvalitu tunajšieho rumu. Ako jediný fanúšik Slovenska na ostrove som si pri zápase s Talianskom skoro vykričal hlasivky, Hondurasania nám samozrejme fandili. Čas nám spríjemnila ešte ďalšia tropická búrka Alex. Tento rok má byť vraj obdobie dažďov nadpriemerne výdatné.
Utilu sme si veľmi obľúbili. Ostrov je obývaný len na malom kúsku, zvyšok len osamotené vily. Pláže tam takmer nie sú, ale za to sú hneď pri brehu koraly, kopec rybiek, dokonca morény a veľké raje. Je tam parádne šnorchlovanie. Nikam sa nemusí chodiť loďou ako to bolo na Caye Caulker. Obyvateľstvo tvoria Garifúnci, ako takmer všade na karibskom pobreží a ostrovoch a hovorí sa kreolskou angličtinou. Život beží pomaly, ani si nevšimnete a už ste tam 2 týždne. Klemo medzičasom našiel to, čo sme hľadali, ochotného kapitána, ktorý nás neskôr vzal na svojej nákladnej lodi až do bohom zabudnutej časti Hondurasu La Mosquitia.
Po 35-hodinovej plavbe na nákladnej lodi Cortez Uno, sme zakotvili v prístave Puerto Lempira, čiže v preklade prístav Lempira. Lempira sa okrem iného volá aj honduraská mena. Je to podľa udatného indiánskeho náčelníka, ktorý počas španielskej konquizatúry dokázal ako jediný zorganizovať vojsko a ubrániť Honduras pred Španielmi na takmer 3 roky. Porazili ho až ľsťou, keď ho pod zámienkou podpísania mierovej zmluvy prilákali a potom ho nemilosrdne zabili. Bez veliteľa sa indiánska armáda samozrejme rozpadla a Španieli si bez väčších problémov vzali, to čo chceli.
Puerto Lempira je špinavé mesto, ktoré žije len z finančnej podpory štátu a z narkotrafiky. Ľudia nie sú na turistov zvedaví. Zdržali sme sa tam len jednu noc. Je tu posledný emigračný úrad pred hranicou, kde sme si mohli dať výstupnú pečiatku do pasov. Vstupnú sme dostali až o 400km ďalej, v nikaragujskom meste Puerto Cabezas. Na cestu po odľahlej, ľudoprázdnej La Mosquitii sme si museli v Puerto Lempira spraviť zásoby jedla a vody. Po hranicu to bolo 130km. La Mosquitia je nížinatá savana porastená trávou a borovicovými lesmi, čo ja veľmi obľubujem. Cez celú Mosquitiu vedie len jedna cesta, a to je do Nikaragui, z Hondurasu sa tam dá dostať len letecky alebo na lodi ako sme prišli my. V období dažďov tam hrozí malária a horúčka dengue. Po hranicu nám takmer stále pršalo a šlapalo sa dobre, lepšie v daždi ako v horúčave. Pre Klema to boli prvé kilometre, držal sa dobre. Každú noc sme spali v stane. Hranicu s Nikaraguou tvorí rieka Rio Coco a pri nej osada Leimus. V Leimuse si len nejaký vojak v drevenom prístrešku zapísal naše mená a tým sa celá administrácia skončila. Loďkou sme sa preplavili na druhú stranu a boli sme v Nikarague.
Honduras je typická banánová republika, kde všetko riadi banánová spoločnosť Uniter Fruits Company. Nie je tu až tak veľa domorodých obyvateľov ako v Guatemale a na Yucatane. Je to pochopiteľné, počas španielskej invázie sa kolonizátorom podarilo v priebehu asi 40-tich rokov zredukovať počet domorodcov zo pôvodných 400 000 na 15 000. Neuveriteľné je, že v tom čase na honduraskom území žilo len 300 španielskych kolonizátorov. My sme celý Honduras v podstate len tak prebehli, spomienky máme na ostrov Utila a La Mosquitiu, čo sú dva paradoxy, ktoré sa za Honduras ani nedajú považovať. To prvé je karibský ostrov, s Garifuncami, reggae hudbou a fúrou turistou a to druhé je zase odľahlá časť, kam nevedie žiadna cesta, žijú tam Miskitovia a nechodia tam takmer žiadni turisti okrem zblúdilých cyklistov.
Počas celého nášho pobytu Honduras žil futbalom. Všade boli vlajky, tričká a rôzne iné futbalové vecičky. Chlapci zbierali nálepky a podľa toho dokonca spoznali aj našu vlajku na bobíkovi. To svedčí o tom, že je dôležité nielen sa zúčastniť, ale aj vyhrať;) Ešte, že sme tento rok porazili Talianov a hneď sa na nás v centrálnej Amerike pozerali s väčším rešpektom. Hondurasania na celých majstrovstvách nedali ani jeden gól. Čo je zaujímavé, kedysi Honduras a Salvador proti sebe poslali armády len kvôli spornému výsledku futbalového zápasu.
O pár dní vás bude čakať pokračovanie nášho putovanie centrálnou Amerikou. Ale to už z ďalšieho brehu rieky Rio Coco.
pekný deň, večer prajú
Daša a Kybi