Indonesia – Sumatra – Sungai Penuh

zdravim zbiesile deti prirody, konecne mame teplo po dlhej dobe. z padangu cesta krasna do kopca, pekne od mora do 1500mnm, dazdik sem tam. po tigroch ani stopy :) a sopku, aktivnu, sme ani nevideli, stale zamracene. jeden vecer sme spali v chatrci s domorodcami a pekne sme sa vyudili, varili na ohni a jedna miestnost, velmi prijemne bolo, vysielackov sa rozpravali s dalsimi v chatrci co bola par km dalej. dali nam najest a miesto suche na podlahe. na dalsi den sme dosli pod najvyssi kopec sumatry, aktivna sopka, volaju ju, ze Gunung Kerinci 3807mnm. poziciavame spacak jeden a velky batoh. okolo 15:00 sa vymotkame a ideme na kopec s 2 litrami vody, lebo v knizke pisu ze pri pristresku dva by mala nejaka voda. do sietej stihneme vyjst len do 2600mnm z 1700mnm. varime cinsku pomstu, tri pakle a na rano caj. dalsie rano vstavame o 2:30, a sup ho hore s celovkami na hlavach. stan a veci nechame tam a len varic a veci na jedlo zo sebou, s nadejou, ze najdeme vodu.

pri pristresku dva okolo stvrtej hodinny rannej davame rec s indonesanmi, co tam spia, (su to pristresky bez stresky, len nazov ostal). vravia nam ze tu ziadna voda nieje, a ze je nebezpecne spat pri pristresku jedna lebo su tam tigre. tak pokracujeme hore dalej, smadni v tropoch, ako na sahare. aj celkom zima mi bola. vychadza nam slnko, osvetluje mraky a krajinu, nad kraterom je modra obloha a vidime ako sa z neho dost cmudi, nie sme si uplne isti, ci je to normalne alebo nie, ale aj tak este kracame k vrcholu (lebo „kdyz uz jsme tady“ ako hovori cesky turista v tatrach :) tak trochu priotraveni stupame postupne az k hrane krateru a pozerame rovno do pekla, nic nieje vidno, sopka cmudi, na chvilu sa objavi slnko, krasa. spokojne velmi je aj ked vyschnuti, po styroch hodinach a patnastich minutach konecne. tie sirove vypari nam nerobia dobre, tak ideme radsej dole, aby sme sa nahodou nepriotravili este viac. okolo 12:00 sme spat pri stane, balime veci, a dasa cosi pocuje v krikoch vylieza na strom :) lebo chlapci hovorili ze su tam tigre, ja cosi tiez pocujem, ale radsej balim veci. po dalsich dvoch hodinach zbehneme dole do dediny. davame jedlo, balime veci a sup k horucim pramenom, po ceste kilometre cajovych plantazi, nadheraaaa, aj v cine maju take podobne, ale nie tak pekne vidno, ako tuna, aby ste vedeli. no a potom sup sup dole kopcom ale nie dlho bo toto porazene zadne koleso pretestovalo a tu uz pisem dalej.

este aby som nezabudol, zlomila sa mi posladna vec na ceste co drzala az doteraz, BOBIKa :( po 21500km prvy raz, a druhyraz nedavno pred tyzdnom. chcel som sa otocit na mieste 2×2 metre, sup puk, a hladam najblizsieho zvaraca. nebol problem bobika z dobreho materialu a po 5 minutach uz slapem dalej. tak uz vsetko nevydrzalo, ziadnu vec nevedia vyrobit poriadne. no a vcera k veceru, aby toho nebolo dost, sa mi zlomil rafik a to uz bola vacsia sranda. po 20000km z istanbulu sa predral, odlomilo sa mi asi 25cm, shit. predny keramicky ako novy. este, ze sa mi to nestalo dole kopcom, ked som si fical 60km/h za hodinu, ale po rovinke kde som to supal okolo 40km/h, dojazd. zrazu puk, zasekava sa koleso zadne, stlacam prednu brzdu, a bobika ma tlaci k zemi, zastavil som tesne pred padom na krajnici, najprv som si myslel ze to odisiel plast. okolo sa zastavilo zopar ludi, vyberam koleso, jeden z nich ma odvezie do dedinky ale tam nemaju nic, tak ma vezie dalej do mesta cca 8km, tam kupujem cele stare koleso zo sestkoleckom, hrozne, za cca 8usd. zastavuje sa clovek na kus reci v meste pred predajnou, vravim, ze nemam cas, a on ze ma odvezie. uz sa stmieva. dasa usmiata sedi pri bikoch a caka. nahadzujem past na nove-stare koleso, sadam na bike, a vytahana retaz len tak beha a ziaden zaber, uz zacinam penit. este testujem, ze ci na dasinom bike to koleso bude fungovat, aby som ich vymenil, ani tam nie. tak posledna moznost, nasadzujem plast s drotom na puknuti rafik, ze ci to nahodov nevydzi, ale ani to nic. indonesania svietia z motorkami a ja na nich vrcim, ked mi chcu pomoct, ze vsetko sam, nech vypnu tie motorky, lebo mi tu len smrdia. dasa sa ma pyta co teraz, indoonezania zastavuju auta, aby nas vzali, ja ze na ziadne auto nebudem nakladat bike a niekde vozit, budeme musiet tlacit :) a nic ma nezaujima. dasa ticho radsej sa ma nic nepyta a len jednu vec, ze ci stihne lietadlo z jakarty. kybi nepocuje stale si robi svoje, ked vycerpal vsetky moznosti, a zmieril sa, ze naozaj sa vtej chvili neda nic robit, indonesania zastavuju uz asi tretie auto (dve som poslal prec), potom nakladame bike a ideme do najblizsieho mesta, kde sme teraz. po ceste som v dedine zastavil vratit koleso a kluce, a dostal spat prachy. zistujem, ze som stratil slovnik co mi Dasa dala aby som sa dohodol (pruser:). ochotny sofer nas vozi po meste az najdeme ten spravny hotel, teda najlacnejsi. kludny zaspavam a viem ze zbytocne sa je rozculovat, no ale sem tam ;) dnes rano uz 7:30 pobehujem po meste a hladam cykloshopy a hroza, kde su thajske obchody :( tak rafik 28 dierovy nikde, snivajme dalej, kupujem nove koleso, lenze nema oska dieru na rychloupinak, menim z dasinho bike a o 10:00 mam uz relativni pokoj na dusi. ale aj tak to je len do jakarty, tam musi byt novy rafik, ba toto co mam teraz na bike, to u nas bolo pred 20 rokmi, hroza.

ahojte zbiesile deti prirody aj vam nech slniecko svieti do tvare ;)