Guatemala – Cobán

Daša, Kybi and Katka, El Remate, Guatemala

Ahojte zbiesilé deti prírody,

už štvrtý deň oddychujeme v guatemalskom horskom meste Cobán. Leží vo výške 1320 mnm a oproti predošlým dvom týždňom môže cykloturista v kľude existovať. Nie je tu tak šialene horúco ako v suchej džungli provincie Petén, ale o tom vám teraz porozprávam. Medzičasom sme sa stali aj čestnými občanmi Valaškého kráľovstva a chceli sme ako prvý v histórii spraviť prejazd na bicykloch džungľou cez opustené majské pamiatky a počas toho sme stretli náhodou slovenský archeologický tým.

Pri odchode z Belize sme v San Ignacio stretli na trhovisko predavača sliepok, ktorý na bicykli pred 10-timi rokmi absolvoval cestu z Belize do argentínskej Ushuaia, čo je najjužnejší bod Južnej Ameriky. Veľmi príjemne sa bolo s ním porozprávať, dokonca nám aj nakreslil mapku ako sa dostať z Venezuely cez Guayana do Brazílie k Amazonke, po ktorej by sme sa chceli aj my plaviť, ale to je ešte všetko vo hviezdach. Na hranice s Guatemalou sme to už mali len 10 km. Tam sme opäť zaplatili nezmyselný výstupný poplatok 37 USD za oboch a po 100 metroch nás hneď skasírovali aj gutemalskí colníci. Síce len 40 Quetzalov (100 Kc), ale poplatok je neoficiálny, ide rovno do vrecka colníkom, ale nemali sme sa chuť naťahovať a zbytočne sa zdržovať.

Po pár minútach v Guatemale som Daške zahlásil, že „Vitaj doma“. Guatemala nám už opäť okamžite pripomínala typickú latinskú Ameriku, ktorú sme poznali z Mexika, z Peru alebo z Bolívie. Jazyk španielčina, všade chodia Indiáni tzv. indigenos (domorodci), ktorých tu je vraj až polovica obyvateľstva na rozdiel od ostatných krajín strednej Ameriky. Krajina má za sebou ťažkú minulosť, až donedávna tam bola občianska vojna, na ktorej mala nemalý podiel istá nadnárodná americká spoločnosť (United Fruit Company), ktorá si s pomocou armády presadzovala svoje záujmy. Situácia sa ale z roka na rok rapídne zlepšuje. Ináč história Guatemaly je veľmi zaujímavá, odporúčam si niečo o tom prečítať.

Mapa Peten – Guatemala

Naša guatemalská výprava mala začať okruhom po peténskej džungli cez El Mirador, ktorý leží úplne na severe takmer pri mexickej hranici a je tam najväčšia pyramída (v základni väčšia ako Cheopsova pyramída v Egypte) a najväčšie majské mesto, ktoré je z väčšej časti ešte nevykopané. Pravdepodobne pred nami ešte nikto touto trasou na bicykli nešiel, ani sme nevedeli, či sa to vôbec dá. Okruh mal začať na Lago Petén Itzá. Tam bola naša prvá zastávka maličká dedinka El Remate, kde sme sa začínali vypytovať miestnych, či existuje cesta na El Mirador, po ktorej by sa dalo ísť na bicykli. Bolo nám povedané, že jedine pešo alebo na koni a to určite so sprievodcom. Dozvedeli sme sa veľa zaujímavých vecí prečo tam nejsť. Okrem toho, že tam nie je takmer žiadna voda, je tam nebezpečne kvôli prevádzačom, ktorí ilegálne prevádzajú ľudí z celého sveta do Mexika. Celý sever Provincie Petén je jedna veľká džungľa a žiadna strážená hranica. Okrem toho tam majú veľké plantáže marihuany, ktorú strážia ozbrojenci. Žijú tam jaguáre, pumy a hlavne jedovaté hady, ktorých sa treba báť najviac.

Na našej mape bola vyznačená jedna cesta, ktorá mala viesť cez Tikal, Uaxactun, Dos Lagunas priamo na El Mirador a odtiaľ späť na juh cez dedinku Carmelita, ktorá je opäť v civilizácii. Z El Remate do Uaxactunu cez Tikal to má byť 55km. Odtiaľ do Dos Lagunas takých 70 km a potom už nikto nevie, čo bude ďalej. Z Dos Lagunas po El Mirador sme odhladli vzdialenosť tak 100 km podľa mapy a odtiaľ po Carmelita ďalších 60 km. Keď našinec vidí vzdialenosť 100 km, zdá sa mu to málo, ale v džungli to nie je žiadna sranda a človek si to musí dobre rozmyslieť a potom odmakať. V El Remate nám povedali, že si vo Uaxactune môžeme nakúpiť posledné potraviny a môžme sa miestnych opýtať na trasu na EL Mirador.

Rodina Janečkových v La Reforma, Guatemala

Náhodou sme tam pri obede stretli Amíka Loua, ktorý už bol v peténskej džungli na bicykli, ale nie našim smerom. Povedal nám, že sa máme na to veľmi dobre pripraviť a, že to nie je žiadna sranda, že tam nie je voda, a že sa tam dá veľmi ľahko zablúdiť. Išli sme k nemu domov kde nám dal detailné mapy regiónu v JPG, keď sme ich porovnali s našou mapou, tak sme zistili, že tá naša priama cesta z Dos Lagunas do El Mirador vôbec neexistuje a možno ani nikdy neexistovala (viď mapu hore), ale o mapách by sme vám vedeli narozprávať hodiny. Vzdialenosti vôbec nesedia a niektoré cesty sú len vymyslené na mape. Pri lúčení, nám len tak medzi rečou spomenul, že má tu susedov z Českej Republiky. My sme na ňho vypleštili oči a sme si pomysleli, že ten Amík určite nevie, že odkiaľ sú tí ľudia, ale aj tak sme to išli overiť. Vyjdeme pár metrov do kopca, otvárame bránu a niekto na nás z domu kričí „Dobrý den“ a už sme vedeli, že praštený Amík mal pravdu. A tak sme sa zvítali s Katkou, Honzom, Jolou a Jozefom, Valachmi z Rožnova. Po chvíli rozprávania sme zmenili náš plán pokračovať ďalej v ceste na Tikal, a že ostaneme na noc. Veľmi príjemné stretnutie s krajanmi po dlhej dobe nás potešilo. Rozprávali sme sa dlho do večera pri pivku. Pohostili nás veľmi dobre, dokonca mali vlastný pečený chlieb, čo bol zážitok po dlhom čase. Jola s Jozefom a deťmi žijú spokojne mimo civilizácie v El Remate už 9 mesiacov. Večer došla aj ich návšteva z Moravy Lucka a Víťa, ktorí mali základný tábor u nich a robili si výlety do bližšieho aj vzdialenejšieho okolia. Víťa bol výborný zabávač, jeho scénky mali veľký úspech :) Náš presun na Tikal, sme odložili o jeden deň, veď prečo si opäť neoddýchnuť, keď už sme stretli takýchto veľmi dobrých ľudí. Deň sme strávili kúpaním, jedením, večer sme nakúpili zásoby na 5 dní a popili nejaké pivká. Zisťovali sme si GPS polohy záchytných bodov v džungli, väčšinou to boli nejaké majské ruiny, na ktorých pracovali archeológovia. GPS-ko mi požičal Jozef, lebo môj Garmin je nefunkčný. Na ďalší deň ráno sme sa rozlúčili s tým, že sa vrátime o týždeň. Od valašskej veľvyslankyne pre Guatemalu Joly Janečkovej sme dostali dva nové pasy a vlajku na bobíka, a tým sme sa stali čestnými občanmi valašského kráľovstva. Ani vo sne by ma nenapadlo, že budem musieť tisícky kilometrov bicykľovať, aby som sa stal valachom v Guatemale. Všetky veci, ktoré nám do džungle neboli treba, sme si nechali u nich a vyrazili sme na ľahko tzv. vrcholový útok. Stan, vložky do spacákov, karimatky, varič, vodný filter, jedlo na 5 dní, prázdne fľaše na vodu.

Tikal, Guatemala

Po asi 3 hodinách v neznesiteľnom teple, sme došli na najväčšie a najkrajšie majské ruiny Tikal. Provincia Petén je kolíska majskej kultúry. Tu vznikali najväčšie a najsilnejšie mestské štáty starých majských civilizácií ešte pred 2000 rokmi. Nikto nevie, prečo Majovia Petén opustili a ostali po nich len nádherné obrovské pyramídy ako tie v Tikale. Strávili sme tam takmer 5 hodín, vyšli sme po drevenom rebríku na najvyššiu pyramídu, ktorá merala 70 metrov, odkiaľ bol nádherný výhľad na obrovskú petenskú džungľu. Páčilo sa mi tu najviac zo všetkých doteraz navštívených majských pamiatok. Aby sme sa dostali ďalej do Uaxactunu, ktorý leží hlbšie v Majskej biosferickej rezervácii, museli sme sa zaregistrovať v administrácii národného parku. Tam sa nás pýtali na značku nášho vozidla. :)

V Tikale skončil asfalt, ďalej už chodí veľmi málo turistov, a to maximálne pozerať majské pamiatky do Uaxactunu, kde je majské astronomické observatórium. Tam sa končí civilizácia a ďalej je už len čistá džungľa, kam už nechodí nikto s výnimkou šialencov ako sme my. Do Uaxactunu sme si to fičali po spevnenej ceste. Daška zahliadla minimálne 5 tukanov a nejaké opice (žijú tu chápani a vrešťani), ja som sa tak ponáhľal, aby sme to stihli ešte pred zotmením, že som si naookolo nič nevšímal. Vo Uaxactune sme si len rýchlo našli jednoduchý bungalow a večer sme si zašli kúpiť pivo a povyzvedať sa nejaké informácie o našej plánovanej ceste. Miestni nám okrem iného povedali, že tu vraj pred pár týždňami pracoval tím slovenských archeológov, čo sa nám samozrejme nechcelo veriť. Skade by mali na to Slováci peniaze. Ďalej sme sa dozvedeli, že do Dos Lagunas, kde mali žiť strážcovia parku je to asi 70 km, tam najdeme vodu. Potom už nikto nevie čo bude, ale mali by tam vraj niekde cestou na El Mirador byť nejaký archeológovia, máme sa opýtať na Dos Lagunas. Čakal nás teda asi 200 km prejazd neznámou suchou džungľou. Z čoho som mal najväčšie obavy neboli jaguáre a hady, ale nedostatok vody, pred ktorým nás každý varoval.

Bicyklovnie na Dos Lagunas, Petenská džungľa, Guatemala

Ráno vstávam už o piatej a celú hodinu filtrujem 16 litrov vody. Vyrážame o siedmej smer Dos Lagunas, ktoré mali byť vraj 70 km. Problém sme mali vôbec nájsť správnu cestu z dediny. Všade je plno odbočiek a miestni vám povedia, že nie je problém máme ísť stále rovno. Cesta zo začiatku šla v pohode, kopce neboli strmé a zrána bol v džungli príjemný chládok, okolo 28 °C :-) Sranda prišla až na obed, keď bolo tak horúco, že som sa potil resp. pršalo zo mňa a topánky som mal mokré ako keby som chodil po vode. Na obed som to už nevydržal, zastavili sme, že niečo pojeme a vyzliekol som sa celý dohola. Hneď pri ceste bol opustený tábor „chiclerov“. Kedysi sa ľudia v Peténe živili hlavne zberom chicle, z ktorého sa vyrábajú žuvačky, ale postupne zistili, že sa dá oveľa lepšie zbohatnúť na prevádzaní utečencov a pestovaní marihuany. Obedujeme si teda v kľude nahí na kameni a zrazu sa prirúti džíp a my v panike hľadáme nejaké oblečenie. Bolo nám povedané, že veľmi málo aut tadiaľ chodí. Šofér so závozníkom sa smiali a vôbec neviem, čo si o tých blbých „gringoch“ mysleli. Kopce neboli dlhé, ale zato dosť strmé, aj keď sme boli na ľahko, nedali sa vyšľapať a museli sme už na veľa miestach bicykle tlačiť. Na jednej odbočke sme zle odbočili, a výšku ktorú sme si našľapali sme zišli naspäť dole. Došli sme na koniec, kde boli v lese nejakí robotníci, ktorí nám povedali, že sa musíme vratiť, Dášku to tak unavilo, že som bol rad, že vôbec vytlačila kopce naspäť. Okolo piatej sme dorazili do Dos Lagunas, vytešení. Bol tam jeden domčšk, kde žili strážcovia parku, dve malé lagungy a dokonca v jednej hneď pri brehu sa vyhrieval aj krokodíl, takže z kúpania nič nebolo. Strážcovia parku nás privítali z úsmevom, ukázali nám miesto na kemp. Ja som vytiahol fľašu vodky čo som si kúpil v bezcolnej zóne ešte na hranici Mexiko-Belize. Chlapci sa vôbec nechceli občerstviť, ale jedného kumpána som si vybral a vypili sme v kľude polku fľaše. Mierne unavený, neviem, že či z toho šlapania alebo vodky, som šiel zaľahnúť a spal som veľmi spokojne do rána.

Krokodíl, Dos Lagunas, Peten, Guatemala

Strážnici nám povedali, kde od nich vedú všetky cesty, ale žiadna nešla priamo na El Mirador. Najbližšie po ceste naším smerom bol Naachtun, majské ruini, kde práve kopal francúzsky tým. Varovali nás, že odtiaľ pravdepodobne nevedie nikam žiadna cesta a budeme sa musieť vrátiť zpäť. Naša mapa však opäť mala iný názor, a tak sme sa rozhodli, že to predsa len ešte skúsime, veď na Naachtun to malo byť len 33 km. Vyrazili sme až okolo 10:00, cesta na Naachtun bola stále hore dole samozrejme džungli, zase veľmi teplo a vlhko. No a k tomu šialené stúpanie miestami sme nechápali ako akékoľvek auto môže tadiaľ vyjsť. Pri tlačení som oddychoval každých pár metrov. Pršíme celý deň a o okolo 15:00 sa dovalíme na dlho očakávaný Naachtun. Samozrejme, že si všetci boli istí, že sme zablúdili v džungli, veď kto by prišiel až sem a ešte k tomu na biku. Tu je už úplný „koniec sveta“. Okolo 16:00 sa archeológovia vracali z terénu, a medzi nimi aj šéf. Privítal nás, ukázal kde môžme kempovať, kde je voda a kde sa máme ísť najesť. Ale nás aj tak najviac zaujímala cesta na El Mirador. Vzdušnou čiarou to tam malo byť už len okolo 20km!. Daška ďalej pokračovala vo vypočúvaní všetkých čo vedeli, alebo len počuli niečo o nejakej ceste na El Mirador. Záverečnú správa mi povedala takto: „Odtiaľto síce cesta nevedie, ale keď sa vrátime asi 20km naspäť, že tam bude odbočka na Nakbé, ďašie majské rujny.“ Presne sme vedeli, ktorá odbočka to bola, ale bolo vidieť, že cesta je husto zarastená a už veľmi dlho tadiaľ nikto nešiel. Ktovie koľko je po ceste na Nakbe ešte odbočiek a ak by sme tam aj došli, nikto tam momentálne nepracuje a boli by sme bez vody. Mne v tejto chvíli je už úplne jasné, že v Naachtune sa naša cesta skončila, ale napriek tomu misia do džungle splnená nad moje očakávania. Aj tak sme prví, čo sa o to vôbec pokúsili na bicykloch. Náš cieľ nebolo dojsť na El Mirador, ale prejsť cez džungľu, a cestou pozrieť El Mirador. To že sa tento rok nedalo, nevadí, aj tak sme hrdí na náš skromný počin. Denne sme vypili v suchej džungli okolo 16 litrov vody, ak by sme chceli isť na El Mirador potrebovali by sme vodu na 3 dni a hlavne poznať cestu. Ak by sme zablúdili a nedaj bože nenašli cestu späť, tak by sme mohli skončiť ako jeden šikovný Japonec, ktorého našli neďaleko cesty pri Dos Lagunas mŕtveho z prázdnymi kanistrami vody. Vybral sa hľadať nove majské ruiny sám. Tak aj také veci sa stavajú, priatelia.

Ono to nieje nič ťažké dojsť na El Mirador, keby sme veľmi chceli, stačilo by sa pripraviť. Kto by chcel, tu je jedna z možností, ako by som to spravil nabudúce. Došiel by som do Uaxactunu, prenajal džíp aj z človekom, ktorý pozná cestu. Do batoha by som hodil gps-ku a zaznamenal trasu. Na korbu kanistre s vodou, ktoré by som si nechal ukryté v džungli na rôznych miestach po ceste. Vrátil by som sa naspäť do Uaxactunu a sám v kľude pomaličky na bicykli. Ale čo by som si určite zobral je protijed proti jedovatej barba amarilla, to sme teraz nemali. Jed je smrteľný a hlavne rýchly a do 15 minút ak sa nepodá, mizivá šanca na prežitie.

Puzzle pre archelologóv

Ale vráťme sa späť na Naachtunu. Po zistení aktuálnej situácie sme sa vybrali pozrieť prácu archeológov, ktorí prebrali projekt od predchádzajúcej kanadskej skupiny. Pre nás laikov to nebolo veľmi zaujímave. Väčšina vecí bola zarastená džungľou a len zopár veci bolo odkopaných. Vyšli sme na pyramídu, čo bol v podstate kopec zarastený džungľou, odkiaľ bol nádherný výhľad na celú petenskú džungľu. Z Naachtunu je len cca 2 km po hranicu z Mexikom, čo by kameňom dohodil. Celý tým odchádza o pár dní do Guatemala City, lebo o chvíľu sa začne obdobie dažďov a cesta sa stane neprejazdenou. Večer sme sa dozvedeli, že ráno ide šofér do mesta nakúpiť jedlo, a že ak chceme môžeme sa zviesť s nimi. To sme ešte nevedeli, čo nás čaká na korbe auta.

Pri stane sme ešte vypili zvyšok vodky s guatemalským šéfom projektu (projekty v Guatemale vždy musia mať oficiálne aj guatemalského šéfa okrem zahraničných), od ktorého sme sa dozvedeli, že peténski ľudia sú vraj neuveriteľní. Kedysi tam boli strážcovia celé obdobie dažďov a striedali sa po 2 týždňoch, nikto nevie ako, keď cesta bola neprejazdná, ale v každom prípade, minule vraj vyrazila skupinka domácich večer o deviatej z Naachtunu pešo, lebo sa im nechcelo čakať do rána na auto a na druhý deň na obed boli už vo Uaxactune. Poznajú v Peténe každú cestičku.

Ráno sme hodili bicykle na korbu. 5 hodín jazdy bolo úplné peklo, miestami sme mali pocit, že sa auto prevráti aj s nami. Držali sme sa čoho sa dalo. Do tváre nám švihali liany. Džungľa vypadalo z korby auta oveľa hustejšia ako keď sme šli na bicykloch. Po ceste sme opäť videli opice a rodinku nosáľov, opäť žiadneho jaguára. Zastavili sme sa najesť vo Uaxactune. Šofér vraví, že ešte ide niečo odviesť k nejakým archeológom, a že potom pokračujeme ďalej do El Remate. A čuduj sa svete, zastavil rovno pred kempom, kde visela slovenská vlajka. Kurňa šak pred troma dňami sme tuna spali a nám povedali že Slováci sú už preč, a oni ešte tuná. Slovenský archeologický a historický inštitút (SAHI) tu kope vo Uaxactune. Ako prvého sme stretli Poliaka Jana, ktorý vraví, že jasne, ešte sme tu, posledný týždeň a potom sa to tu všetko zasype a pokračujeme až na ďalší rok. A že máme určite počkať, že slovenskí chlapci sa budu isto tešiť. Aj my sme vytešení ako malé deti. Vrátim sa k šoférovi, vravím, že tu ostávame a zhadzujem bicykle z korby dole. Joooj jak fajne stretnúť krajanov vo svete. Pomaly sa schádzajú z dennej šichty Slováci, medzi nimi jeden brat Čech a Francúz ( ktorý mimochodom je špecialista na majské loptové hry), Mexičanka, Španielka, Nemka a skupina Guatemalcov, všetko pod záštitou SAHI. Šéfom projektu je Milan Kováč, ktorý spáchal celý tento projekt. Vraví nám, že tu môžme s kľudom ostať. Logista Laco, nás hneď na úvod pohostil slivovicou z Oravy. Postupne sa zvítavame so všetkými členmi týmu čo sú tam. Po večeri ideme na pivko, v krčme už ich veľmi dobre poznajú. Hneď ako uvidia niekoho prichádzať, tak pustia slovenskú, alebo českú muziku. Ináč v dedinke môžte ľudí oslovovať ahoj, väčšina vám bude rozumieť. Pijeme vychladeného Galla, v krčme hrá Nohavica, kecáme ako sa tuna všetci majú. Ináč pivko je tu veľmi dobré oproti tomu čo sa varí v Mexiku.

SAHI vo Uxachtune, Guatemala

Archeológovia sa sťažovali na guatemalské kuchárky, ktoré furt varia to isté. Na raňajky praženica s fazuľou a na večeru, ryža s fazuľou a s kuraťom. Vraj sa im snažili niečo vysvetliť, teda hlavne Laco, ale ani pod jeho tvrdým vojenským velením sa nič nepohlo k lepšiemu. Minulý rok ešte domorodci po našom týme hádzali kamene, ale tento rok sa situácia veľmi zlepšila a pochopili, že archeológovia sú prínosom, lebo im dávajú prácu a veľmi dobre platia na miestne pomery. Pred našim týmom tam boli Japonci a tí museli odísť, lebo im domáci podpálili strechu.

Na ďalší deň samozrejme ostávame a ideme si pozrieť vykopávky a okolie Uaxactunu. Našinci tu majú už veľké úspechy. Vykopali majskú masku, ktorá po dĺžke meria okolo 20 metrov, čo je zatiaľ vo svete unikát. Blahoželáme. Ďalší večer pri pivku sa dozvedáme veľa zaujímavých vecí o Majoch, o práci na vykopávkach. Popoludní som pomáhal chlapcom s prenosom „stely“ (pozn. To sú také veľké šutre, ktoré sú vždy pred pyramídou a sú na nich dátumy a rôzne texty), ktorú si pripravili na lup vykrádači pamiatok. Miestni sa totiž okrem prevádzania a pestovania marihuany venujú aj vykrádaniu majských pamiatok. Najprv si ich archeológovia vyškolia a po ich odchode ostanú profesionálny vykrádači. Stelu si najskôr rozrezali motorovou pílou na štyri kusy. Najväčší vážil okolo 80 až 100 kg, asi ho vykrádači nevládali odniesť. My sme sa striedali štyria na 2 km v džungli a vliekli sme ťažký kameň na chrbte až k autu. Daška večer pred stanom obchádzala miestne tarantuly, ktoré bývali v malých dierkach v zemi roztrúsených po celom dvore.

Slovenský archeologovia po práci, Uaxactun, Guatemala

Pozdravujeme celý archeologický tým vo Uaxactune, Milan, Laco, Ján, Braňo, Peter, Tomáš, Jana , Paľo, Martin, Martina, ostatné mená si nepamätám, ale samozrejme pozdravujem aj vás. Díky za vrúcne pohostenie.

Na ďalší deň ráno mi pri obliekaní vypadol z kraťasov škorpión. Pobalíme veci a lúčime sa. Prejdeme len pár kilometrov a zastavuje džíp Slovákov, že nás hodia do El Remate, vyskakujeme na korbu, vietor fúka do tváre a kilometre rýchlo ubiehajú. Ušetrili nám deň cesty, po ktorej sme už predtým išli a videli. Poobede nás vyhadzujú v El Remate, kde hneď stretávame amíka Loua, kecáme dávame mu všetky informácie, lebo má v úmysle o mesiac urobiť to isté, nevieme či si vymýšľa, alebo to myslel naozaj.

Vyšlapeme do kopca k Jole a Jozefovi, bol to pocit, ako keby sme sa vracali domov k rodine. Z úsmevmi nás vítajú. Mysleli na nás, že ako sa nám darí v džungli, lebo že tuna bolo tak horúco, že už aj miestni si ľahali cez deň na zem, aby prežili obedňajšie horúco peklo, a to je už čo povedať. My sme vtedy krútili kolieska v džungli a potili krv. V noci sa spustila taká brutálna búrka, že sme len počuli obrovský rachot. Daška sa pýta „Čo to preboha bolo“, ja vravím „Nič, len padol strom.“ Na druhý deň ráno, sme zistili, že stromov bolo oveľa viacej po celom okolí. Mali sme šťastie, že ten obrovský ramon nepadol rovno na dom. Nechcelo sa nám nejako ísť ďalej. Starali sa o nás veľmi krásne, pohostili ako sa patrí, za čo im chceme ešte raz krásne poďakovať.

Guatemala

Dostatočné oddýchnutí sme ráno vyrazili na našu cestu ďalej. Po pár dňoch oddychu sa išlo celkom dobre až na to teplo. Do večera sa nám aj tak podarilo spraviť 100 km zväčša po rovine, lebo lepšie bolo ťahať ako niekde zastaviť. Na druhý deň večer čakám na ceste Dašku a šofér na ceste sa ma pýta, že kde budeme spať. Hovorím mu, že nevieme. Hneď nás volá k sebe domov, že má farmu s ovocím neďaleko odtiaľ. Mal tam 75 druhov ovocia, medziiným aj „cocotes“, ktorý nám veľmi chutil. Bol veľmi šťavnatý :) Nová Provincia Alta Verapaz nás privítala majskými dedinami a cyklistickým peklom. Keď sme si doteraz mysleli, že bolo teplo a strmé kopce, tak sme sa pekne mýlili. Cykloturistické peklo začalo za mestečkom Chisec, sídlom bojovníkov guerrilovej armády, ktorá v súčasnosti našťastie už nie je v oblasti aktívna. To som ešte v živote nemal také problémy z chladením ako tuna. Poobede o 16:43 teplomer stále ukazoval 37°C v tieni, kopce smrteľné strmé, minimálne 22% stúpania, prevody mi už dávno nestačia, a telo si neviem nijako dobre ochladiť aj keď vypijem litre vody. Nerozumiem tomu ako to Daška vôbec zvláda, že ju to ešte neprestalo baviť a nehodí ten bike niekde do džungle. Celý deň šlapem v mokrých veciach z vlastného potu, tretry plné potu, ktoré nestihnú v noci vyschnúť. Pod jedným kopcom rezignujem a vravím, že hore už ďalej nejdem pokiaľ neklesne teplota, že to nie je normálne. Sedíme na krajnici v strmom kopci pokiaľ sa ako tak dám do kopy. U nás by takéto cesty v živote nepostavili, v zime by po nich nič nevyšlo. Skutočné kilometre s mapou vôbec nesedeli a do Cobanu to bola cesta veľmi dlhá. Míňali sme veľa majských osád menších aj väčších. Ženy nosia na hlave všetko možné, od kukurice, cez vodu, drevo, prádlo. Veľká časť Majov ešte stále nevie čítať a písať, dokonca ani rátať. Hovoria majským jazykom. Už som pochytil jedno slovo „Kuančik“, čo je dovidenia a stále to hovorím a ľudia sa na tom zabávajú. Dokonca ani deti, ktoré chodia do škôl netušia, že existuje viacero kontinentov. Preto na nás stále všetci vykrikujú, že „gringo, gringo“. Myslia si totiš, že všetci bieli sú z USA a iný kontinent neexistuje. Keď už im aj povieme, že sme z Európy a oni chápavo pritakajú, tak vzápätí sa spýtajú, že ako dlho sme sem z Európy šli na bicykloch. Je zaujímavé, že sú to potomkovia tých dávnych majských civilizácií, ktorí už pred 2000 rokmi dokázali vyrátať pohyb Venuše na tisícročia dopredu a ich majský kalendár je známy doteraz (teda tých kalendárov je viac ako sme sa dozvedeli, sú to cykly) . Keď v 16.st. prišli Španieli, vtedajšie generácie už netušili, kto postavil tie obrovské stavby v džungli, a pritom to boli ich praotcovia len pred pár stovkami rokov.

Trh v Cobáne, Guatemala

Ako teraz rád spomínam na príjemné bolívijské altiplano, kde v noci boli teploty -22°C. V zime si máš ako zohriať telo, ale v teple sa nemáš šancu nijako ochladiť. Konečne sme dorazili do Cobánu a v noci teplota klesne na krásnych 22°C a môžem sa konečne po mesiaci poriadne vyspať. V okolí Cobanu sa pestuje výborná guatemalská káva. Ja ortodoxný čajíčkár nejavím záujem. Farmy tu založili pred 100 rokmi Nemci, ktorých počas 2.svetovej vojny opäť na podnet americkej spoločnosti United Fruit Company, vyhnala guatemalská armáda. Už sme tu 6. deň, veľmi sme si obľúbili náš hotel La Paz., ktorý je mimochodom najlacnejšie ubytovanie v meste [60Q/150Kč], kde vám každý deň chcú umývať podlahu, meniť posteľné prádlo a uteráky. My im vždy ráno povieme, že maňana. Ale čo ma v meste najviac prekvapilo bol cykloobchod, kde majú bike aj za 5000 usd. Hneď ako som sa to dozvedel išiel som obzrieť, aký servis majú. Mali náradie od Parktools, po obzretí zopár bikov som sa presvedčil, že servisák môže byť skúsený. Dal som si prepliesť zadné koleso z novými špicami. Od Mexika mi prasklo najmenej 12 špicov, čo nemá v dnešnej dobe obdobu. Tak som zvedavý ako dlho koleso vydrží.

Dni trávime oddychom, jedením, lebo každý z nás už zhodil kila z Daškinho ročného výkrmu. Píšem blogy a vyberamé spoločne fotky. Ako ste si už isto všimli, Daška robí po napísaní gramatickú korekciu, lebo moju gramatiku nikto nepochopí. Ja mám celkovo problém z jazykmi, po 3 mesiacoch Daša komunikuje len taký fukot, a ja ešte na úrovni čísloviek. No ale už som si zvykol a Daške prenechávam celú komunikáciu s okolitým svetom. Ja som v úlohe pozorovateľa a riešiteľa vážnych problémov, kde si už dievča nevie rady. Čo je tak raz dva krát do mesiaca ;) Ináč v týme vládne pokoj a konštruktívne hádky sú na dennom poriadku :) O necelé tri týždne príde Marta z priateľom a budú snami bicyklovať jeden mesiac. Už sa teraz tešíme bude to ich prvá cykloturistika, dúfam, že to všetko dopadne dobre a bude sa im páčiť. Ináč ak by niekto mal chuť snami bicyklovať nieje problém, nech sa ozve, budeme len radi. Nevieme kedy sa zase ozveme, ale radi vám potom niečo napíšeme.

Tak cykloturistike zdar, svetu mier

s pozdravom

zbiesilé deti prírody

K a D